ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Už dávno — ach, pradávno mala si prísť, schlácholiť barbárske srdcia — zastaviť potoky krvi a sĺz, beh nového života predzvestujúca Holúbka, vo vzduchu podzimu krýdlami trepotajúca, nesúc nám v zobáčku s olivy list — oh, mala si prísť…! Zšumely hory? len o tebe šumely… zhučaly vody? to preto, keď nikde ťa nezrely… zupela matka zem? úzkosťou zamrelá — za tebou upela! a rod môj, čo ťažkých rán ledva už zdužie, ku Bohu volal z hĺb mäkkunkej duše v kamenných chrámoch i v chalupkách bez svetla — aby si dolietla…!! Nesieš zvesť nového života všetkým i jemu, v hrozný boj za iných — v zúfalý za seba postavenému, mier, ktorý dopraje žiť a to dôstojne — po ľudsky?? (Odpusť — sme navykli na všaké čudesné výkrucky a prečasto sklamaným v hrudi vždy tajný strach zmijou sa svíja, či prevraví interpret Goga, či Magoga — a či kňaz evanjelia!) A nenesieš-li, čo čakáme — nie-li? mrieť na duši trpkejšie, jak by sme telesne mreli! Veď život pre život dneská viac neláka… no, beda i súdu, ak vyrovná mocných spor na úkor žobráka, vtedy — vedz, Holúbka, zastonú nivy i pahorky šumom hôr, spádom vôd vyznie bôľ, ten náš bôľ prehorký, a zem, mať rovno si ľúbiaca deti — viac nezjasá, zármutkom spadá sa, zrúc miesto bujarých kvetníc — púšť, znova — púšť, vandalskú zhubu, a zápas náš obranný od mesta — do mesta, od viesky — do viesky, od krbu — do krbu, najposlednejšieho krbu!!! 3./XII. 1917.