ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ó, čo tu drahých mohýl, koľko sŕdc tu tleje, ich nesviedol dar, ani hrozba nesklonila! veď — veď ma, brat môj, ukáž — kde spia ktoré deje, na nich i duša naša cieľ svoj založila… … Tak, tu ten!? hen zas… Bože, pantheon to Slávy… „Stoj, noho!“ hľa, ich život otvorenou knihou, v nej pár slov a preds’ tvrdé vyznanie ti zjaví… stoj, noho, jak za veľkých, slávnych okamihov! Ó, zlomený stĺp, kríže, mramor, sivá žula s tým zbožným, „večnaja“… rad našich strážnych veží, dnes vzdychy moje k vám sa nežným vánkom túlia… no, veď ma, brat môj, až — kde veľký spevec leží! Ach, teda tu!?… pár vencov… pomník? (v srdci rodu), len kytka sneženiek… znak úcty, milovania? či symbol viery tej, čo zmôže nepohodu?? — hej, Baťko, rec mi, rec! som pútnik zpod Kriváňa. A vieš, čo prichodím? hľa, nesiem svoje spevy, čo vzkrsly za ticha i v desnej haravare, oj, Baťko, vzbuď sa, vzbuď, a okús mladej révy, snáď najde útechy to tvoje srdce staré! A ešte prosím, vlož do križmy peniaz zlatý i dietku mojemu, jak s’ deťom druhov vložil… — hej, Baťko, nečuješ? tak pekne sníva sa ti? vstaň, jar tu, spieva vtač, bys’ s krajom svojím ožil! No, márne! on spí — spia si všetci vôkol riadkom… však, brat môj, spánkom tých, ich hradby isté — stále… Ó, snite, zaslúžení, v opojení sladkom, veď v nás sa nesklamete… vale… vale… vale!!! 26./III. 1917.