SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Chápeš slov Chvíle…?

Len čo sa obzreš, a všetko už — bolo: i vesna s úsmevom spanilým, i leto s škovránčim spevom a zvlneným obilím, i jaseň — všetko už bolo! a všade pusto a prázdno a holo… ty cítiš bolesť pňom bútlym, doň preostré zobáky ďobú — preds’ kráčaš po zvyku starom, a vieš byť otrokom a vieš byť otrokárom, až krok tvoj potkne sa na hrudy vlastného hrobu. Jaks’ biedny, druhu môj, nechápajúci slov Chvíle, či chrbát ohýňaš úslužne a či si zakladáš na rangu — sile… či štrngáš putom, či zlato ti na prsách cinká… či mok sĺz píjaš, či chlípneš z čejs’ krvi, jak z chutného vínka, či krnieš duchom, či vyvádzaš divy, čis’ hrozne chabý, čis’ ukrutne nemilostivý, keď pravda volá — preds’ v duši sa nední, a ty — či slúžiac — či panujúc — si biedny — si biedny — oh, biedny! Bo márne postávaš, rámä čies’ v kraj ten ťa núti, kam hyntov nejde, lež ani rab v reťazi skutý, zkiaď jak sa ohliadneš — k smiechu ti zdrobnejú najväčšie modly, a nevieš — nač’ si sa plazil a nač’ si bol násilník podlý, keď všetci tiahneme pokorne voľní a peší v diaľ, kde sa so zemou obloha stretá? Snáď v ten čas chápeš slov Chvíle, slov nezbadaného prv sveta, že — hreší otrok, jak otrokár, rovnako hreší!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama