SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď sa Bolesť smeje

I Bolesť má svoj smev, jak krutohlavá deva, čo trýzni milenca, kým v mukách neomdlieva, až potom skláňa sa a zľúba v čelo, by srdce darmo netrpelo… Oj, zľúba — pohľad krásny v oči vnára, i keď ich vrhla sama do žalára za okno úzke, mrežované pre spravedlnosť… ale neustane, kým nevydrúzga husté prieče a slnečného svetla nenatečie do vlhkej celly… ona, predtým slabá, sa ujme mocne strápeného raba či v biely deň, či v hviezdnu nôcku tam stojac vedľa neho pri oblôčku a ukazujúc k nebu, k zemi, až shliada, čo by nezrel neväznený s balkóna hoci najvoľnejších pánov, zrie — Boha, zrie — svet, pozná siete klamov a predpojatia hlúpe kúsky i svetlé diaľky cez ten otvor úzky… Oj, všetko vidí, zapomnúc i kde je, len keď sa oná trúchla deva smeje tým jasom bledých hviezd, čo v tmách sa jagotajú a zdvihnú ducha pred trón najväčšieho taju — no, odkryjú i spády rôznej zemskej luzy… Z právd najsvätejšie shliadať úzkym oknom a cez horké slzy!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama