SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na zlatých poliach

(Mladším bratom.)

Tak málo sľubujú, jak pohľad núdzou zvädlý, tie pusté diaľavy, čo krv sme liali za ne, ich role sožaté, ich lesy ostrím padly, zver húštin vybitá a vody vylapané. Čo mohli — sobrali! nám ostáva zem holá, hrúd tvrdých, ostrých skál, riek rvúcich pieseň rezkú, však rúdy hojne najsť, ak ruky k práci zvolia, najsť zlata v útrobách i u vôd v sypkom piesku. — Ó, poďte vymývať kov… poďte krušiť skaly! dnes vás zvem, milení, im jar sa z očú smeje: my máme odieť zem, ju podlí zošarpali, v tej viere jedinej, v nej žiť tak radostne je — bo hľadí na všetkých a v srdciach plam ten kriesi, čo zobrí údy mdlé, by zdvihly poklad zlatý, a role vzklíčia zas — zo siatin vzrastú lesy — i vody zbohatnú a zver sa v húšte vráti!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama