ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sme novým ostrovom, čo na dne mora spočíval po dlhé stáletia, kým jarmili nám šije, dnes naším svetlý vzduch, ač val sa vzdúva, búrny val, a perie do skalísk a plytké brehy myje. Svit z krvi rodí sa a v krvi blednú večery, nám stráne vzkvitajú a zunia včelky zlaté, sme kŕdľom detvákov, čo večite sa hašterí, a za svet nepodbá, že treba stavať hate! Nás stihol záchvat túr z hĺb na mámivé pohoria, cez cesty-necesty a nohou hoci bosou: pár krokov do briežku a vznety pŕs sa rozhoria v pohľadoch panákov a prázdnych horenosov. A val vĺn vzdúva sa — oh, val vĺn hnevom zelený, v zemi pod kôrou čos’ zradne hrmí zhusta, a nik sa netrápi, ak povrch vôd vztek rozpení, hoc isté: víťazstva nám jakživ neodpustia! — Ó, srdcia bláznivé, tu žiť, nie hrať sa — znamená, lež dvíhať násypy a predísť zbojský prielom, dať v obeť myseľ, hruď, dať v službu svätú ramená, a keď to nestačí — tak hatať vlastným telom!! Sme novým ostrovom, a beda, ak by nad nami sa vlny sovrely, čo máme, do hĺb schytia, a výkrik radosti by zavyl v šír-diaľ vodami, že zhynul národ ten, čo nezaslúžil žitia!!!