ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vzkyp, otrocká krv: horami už svieži vánok preberá! deň vzchodí — vstať kto zabráni? kých pekiel moc? ká príšera?? hľa, putá k nohám tyranov vŕhajú bité národy — mať raba neporodí v pažerák ľútych katanov… — Ó, rode, prápor vztýč, stras okovy, skmáš bič, tu čas — vymôž svojho neba, vedz — žiť — mrieť za seba!! Od stá liet zem sme orali, však cudzincom zrel zlatý klas: reč — právo žiť — nám zaznali, kým liať krv za vlasť hnali nás, my ľuďmi sme im neboli, nám z detí — vášňou bujarou — chovali janičiarov, a znesviacali kostoly… — Ó, rode, prápor atď. V snem bolesť naša nesmela a nesmela stáť pred trónom, nám pečať vtisli na čelá bijúc nás sľubmi — zákonom… dnes štít ich v prachu, s nami je Boh pravdy, všetkým prajúci, i svet práv milujúci, s nami i rekov légie… — Ó, rode, prápor atď. Oheň krívd v jedno srdce slial túhy, čo kraj náš odkľajú, ohlas náš hučí s Tatier brál k Vltave a zas k Dunaju: tu byť, tu žiť nám súdené, sťa údom vernej rodiny, hriech dom náš nepošpiní, zaň treba-li v boj — pôjdeme!! — Ó, rode, prápor atď. Vzkyp, otrocká krv: nikomu neber, čo jeho — vlastné bráň, nech niekdy zbožne pripomnú svobodné deti našich rán, a okvetiac nám mohyly si žijú v svete znovenom, predraho vykúpenom, zaň srdcia naše horlily… — Ó, rode, prápor vztýč, stras okovy, skmáš bič, tu čas — vymôž svojho neba, vedz — žiť — mrieť za seba!!! 2./XI. 1918.