ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Zem, jak si krásna, jak s’ len nádherná, čo vzpätia bôľov prervaly ti kôru, a stĺpom ohňa šľahly ku obzoru vrhnúc žiar rudú v kruhy nesmierna — na mestá, viesky — temné údolia, vzbudené zo sna tvrdej narkózy a jasajúce — keď zámky hradu na vzkaz povolia a u nôh niekdy bitých — ťažké kľúče z rúk, pred nimi sa triasly od hrôzy… Sťa spitý hľadím na blk plamenný, čo vybuchujúc z krátru — pôdou striasa, kým v sluch zas bije kázeň hromohlasá, neznajúca viac raba na zemi… zriem na ciest rudé čiary — skruty, hltané v diali nocou prekliatou, však — hosanna!! stĺp druhý… tretí… štvrtý… a pršia iskry hnevu na katov, hľa, pláchnu auta — nechajúc len pachu, a hrdé tróny pilátovských vín, jak staré hračky — rozmetané v prachu. Ja tlieskam — áno! farbám ohnivým, a tlieskam času, ktorý v spáde prudkom orkánom hučí vymetajúc zem: čo včera snom, dnes — prekonaným skutkom, a zajtra? úžas z netušených zmien, keď hriešnych foriem stav sa stroskotá, a pozajtre?? ó, pozajtre sa vtelí evanjelium pravdy — života!! Čo tam — že pohľad kde tu vztekom stmelý, keď láva hrnie — snáď ju pristaví?? čo tam — že vidieť v žiare žhavých stĺpov i sberby pekiel čierne postavy?? čo tam — ak rvať sa treba s luzou hlúpou a hoci v obeť padnúť mám i ja: zem, jak si krásna — keď rozsoptí ťa Revolúcia, vŕhajúc reflex v kruhy nesmierna, by v moci Temna neostalo pásma… zem, jak si krásna — jak s’ len nádherná!!! 26./XI. 1918.