ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čakali sme vás, tvrdo čakali, sťa Zlatovláska svojho králeviča, jej hrozby dračie — slnka nedožičia, čakali sme — ach, jak zakliati — tu, v týchto dolinách, na brehoch vôd, čo s nami plakaly a kypiac — s nami búrily sa hnevom žalujúc zemi, vytýkajúc nebu, keď úpeli sme — zatínali päste, že hriadky naše neprajníkom v ceste, ich bujné konská kopytami hrebú… Smrť nebola by horšia od tých liet, keď s pier nám znela pieseň neveselá, krv tratila sa, duša mrela — mrela pod tiažou tisíc krívd a tisíc bied… veď iba vierou pevnou, hlbokou čo otužoval srdcia umdleté hlas žrecov pár — pár prorokov, že prídete, že iste prídete odkliať kraj — zmeniť tieseň v jas… Oj, čakali sme vás na prahu doby žičlivejšej, krajšej, vás — sputnaných rúk vymodlení posli — z východu… vy ste od západu došli do zeme voľnej dnes a našej — našej… pridať síl bratským ramenám… Nuž — vitajte nám, kde hučí Váh a pnie sa Kriváň sivý, tu pozdravom vám kynú naše nivy a privráva sa spád vôd — lesov šum, k vám volajú dnes grúne, príkre bralá, k vám krovy, ktoré zora zmaľovala, k vám srdcia — chvevom najjemnejších strún: vitajte, bratia, v zemi svobodnej, súženej dosiaľ kruto ťažkým krížom, za ňu krv liali reci pred — Parížom, by nepriateľ viac neurval nám časti… Vitajte drahí — v tej krásnej našej podtatranskej vlasti!!! 11./XI. 1918.