ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Snom bájnym uletels’, môj drahý, snom, preň až puká srdce choré, že márne blesly rudé zore, i nádych vlahy puk horkom svädlý márne skropil v to ráno — bezmilostné ráno, keď s’ plným dúškom kalich dopil a zšeptal svoje tiché — dokonáno. — Kam šiels’ tak náhle? kam tak mladuľký, keď kvitnú ruže, zlaté rudbekije? na dvore hier ti zrejú moruľky a hrozno sladkosť z lúčov slnka pije, jej neokúsils’ — Syn môj, kto ťa zval, žes’ vedel opustiť tých — v krátkej chvíli, ich s’ ty sám vrelo — vrúcne miloval, a ktorí v tebe — iba v tebe žili? im bol si sľubom s tajom kvetu, čo pojí smiechu čistý pramienok, v ňom oblohu zrieť mraky nezastretú… a nenechals’, len čo-to spomienok i pamiatok, kde vpísals’ rúčkou prostou, keď za otcom si siahal po práci, že bols’ len predsa krásnou skutočnosťou. — Kam šiels’, kam — túhou žiť až kypiaci? či zšípils’ azda trpkosť zemskej púti?? veď pravda, život príliš týra — drtí, no, má i neh — ó, má i radostí, hoc nedá skyvy, v nej by nebol zákal, i pochváli si ten, kto málo čakal, jak uštedrí, jak uhostí… Tys’ toho minul — no, i blenu, čo darom zeme, jak i sladký chlieb, ač mlčíš — viem, šiels’ v Náruč otvorenú za bielym kŕdľom svojich modlitieb, si šťastný, veď ťa vďačne privila, máš odev skvostný, tkaný z lúčov zlatých, lež spomeň na tých, synu, spomeň na tých, im ostala len tvoja mohyla! Snom bájnym uletels’, môj drahý, snom nazri: krýdla lásky sporé! nech blesnú v temno jasom zore, a horkosť vlahy snáď smev tvoj v očiach smutných osuší, vzťah útlych ramien mostom preklenie tie hĺbky, z nich chlad veje do duší a pochopí hruď tvoje znamenie… Príď, syn môj, pohlaď srdcia zranené!!