SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sťa Níl

Val vĺn, prv ukáznených vĺn, rve dávne brehy ponad ne sa kypiac prelieva, už nehútorí, nespieva, lež kvíli, hromží, preklína a stŕha priek, ak popadne. Hľaď hor, jak v temnej doline blesk z tvrdých bralísk kresne, dážď chríľa… hrom? sťa dämon kýs’ — keď zrutným bičom plesne, a víchor krivdiac najslabším si výska divo — desne! Hej, preto spád tých mojich vôd, čo niekdy krotkým býval — sa vzpeniac vzdul a rozkypel v tak mutný, hnevný príval, čo borí hate žlebov, keď od bolesti prehorkej už nevládze viac sebou… sťa Níl, chce zaliať kraj svoj, len by ho — pred zlým svetom bránil, a hoc val strmný nahrnie i piesku, múľu, blata na lúky, polia, záhrady — to nevadí: až opadne raz — osype sa, bujným kvietim osype sa — tá zem drahá, svätá!! 10./XII. 1917.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama