ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď mužskí váhajú — vyčkávam pannu, jak onú z Domrémy ženúcu do Orleansu, u cesty stojím, hoc doposiaľ márnou stráž, márny i dopyt — na dupot kopýt, nik nejde z temných diaľ dolinou so srdcom rekovným, s dušou až anjelsky nevinnou, nik koňa nebáda v boky a nesúri vo cval, pre hlas, ten božský hlas, ktorý sa v hrudi tak prostunkej ozval, a nedá oddychu — núti vpred: žiť a či mrieť, žiť a či mrieť — no, zažnúť plameňom viery, ač rúčkou i slabou, jak východ šerý — tak bezfarbý obličaj ochablých rabov. … Nik koňa nesúri?… Údolím nemo, len háje šepocú akési neznáme meno — kto sa mu prizná, kto úzdy sa chytí? kto vhupne do sedla — nenajdúc slasti viac v bedárskom žití? kto bozkmi pohrdne (aké v lieň svodia) chápuc trud nešťastných matiek, čo otrokov rodia…?? kto pre cieľ zavrhne chyžku i parádne teremy, jak panna z Domrémy??? Mlk!… Nikto nejde — nik! ako-li včera — môj pozyv v temnu kdes’ tratí sa, úboho zmiera, a rodné krovy jak sliepky, keď vo výšach zšípily supa, ku zemi priľahlé — čupia, len kde-tu z okna ak kmitne sa svetielko bľadé, čo rúčka útlučká zažala s chvevom, jak o serenáde, kým starší domu sa hádajú iba, či vstanú… A preto vyčkávam pannu, sťa u cesty do — Orleansu!! 8./V. 1918.