ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Sestry, vy s mäkkosťou madonny v očiach, vraviacich o nociach, nad malou kolískou ochotne prebdených nociach, ktoré ste sladkosťou bielych pŕs kojily, alebo kojíte práve ústka jak jahoda… očká jak hviezdičky, … líčka tak buclaté, zdravé, chovajúc náhradu národu za mnohú podťatú nádej… — Sestry, vy pleti tak sviežej a netknuto mladej, snijúce čistý sen panenstva za okny panských stien, sedliackych zrubov, prijmete odomňa so pár slov úprimných? Svätice slovenských krbov, šetrite plameň! (kto nepodbáš — kliatbu si odnes!) šetrite dvojnásob, jak ste ho šetrily do dnes, rozhrňte pahrebu — priložte drievä najvrelších citov, nech blkot ten svieti i umrzlé srdcia nám zhrieva, prestrojac dom náš v hrad, v akom sa podvodné tiene viac nestrpia, či je to majetných dvorec, či chudučká želiarska chalupa, a tých, čo nosíte na rukách, alebo budete nosiť, neučte prosiť — štepiac im v útlu hruď bedárske obavy, ale vzdor, čo sa raz nehybným skaliskom do cesty dravých vĺn postaví, žiaľ náš im vspievajte do duše, túhy im vmodlite, nech ich krívd dotyk vždy rozruší chvevom strún na citnom varite zuniacom — žalujúc, budiacom — veliac, aspoň žiť za svojeť — aspoň, keď nie viac! Lebo — ach, beda, ak zlý svet im v útroby svojich právd vnukol! preto i bedlite, plejúc jak v kvetnici hriadky a trhajúc z pšenice kúkoľ, ináč sa úfnosť i najkrajšia rozsype v trosky a vy si s trpkosťou spomniete niekdy i na svoje horúce bozky, zrúc len kry poddajné víchrom i nevíchrom namiesto mohutných dubov, zapustlú krovinu…! Svätice slovenských krbov, pochopte, o čo vás prosím… oj, precíťte, prečo vás zaklínam, a nám tiež bude raz, ako je šťastnejším rodinám: šetrite plameň! veď lepších rúk nemáme — nemáme drahších, lebo ja Budúcnosť našu zriem spočívať na lonoch vašich, Budúcnosť, plnú krás, plnú síl, ktorá sa objaví vykročiac zo svetníc vašich až na bielom úsvite — šetrite plameň — oh, šetrite!!! 15./XII. 1917.