SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najkrajšie dni

Rím znal ich — ale nie, keď slnko stále jas lialo na hrádb kamene a skvostné na portále, v sieň lesknúcu sa nádherou za rudozorých, vonných večerov, v nich mäkly tvrdé zvyky — a s laurom samopašne ihraly sa drobné prsty peknej patricijky. Nie tie — oh, nie tie dni najkrajšími v žití, Rím znal ich — mraky zastreté — súc ohňom bleskov bitý, keď musel napäť zbytok síl, že skoro praskly svaly, a tí, čo do brán chceli už — biedne zutekali. Tie dni — oh, tie dni, v nich krv kypí slasťou a v zrakoch predivných plam nových, voľných vzrastov, keď vzdor — mrak v poly rozdrapí a miznú v chvíli všetky útrapy, len radosť jasá — tlieska… Tie dni žertv, tie dni ťažkých obetí, sú vrchol žitia, ako naše dneská!! 20./III. 1918.