ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Tak tedy za krv a za slzy? veru krásne to vo svet vyznieva i z krátkej noticky! však — je to úprimné, jak keď ťa v tvár ktos’ pľasne a je to dôstojné v ten palác gotický. Hľa, skvie sa pokrokom, jak vo vlnách sa shliada, a zdnuky stredovek v stien kvadry zakliaty, keď miesto človeka ti zsipie Torquemada a márne vyčkávaš, či hlas kto zavráti. Veď všetci jedno sú a zriedka komu v líci stud zblčí na scény, hnev blysne očima, pre zájmy úbohé sa rvú sťa uličníci, až srdce zosŕkne a hnus ťa pojíma. Plášť shrnú na seba a zakuklia sa radi tmy smutní rytieri a zaznavačia víd, ich krédom fortiele, jak vĺn val sputnať ľady a Dunaj zastaviť — i Dunaj zastaviť! Lež dobre je to tak!… keď hučia prúdy strmé, čím hate priečnejšie — tým skôr sa rozsypú, a chce-li Boh raz biť — tak bije na rozume, čo voslep uháňa a nedbá dôvtipu. A preto, pánovia, len napred! vaša doba!! my od vás dobrého viac nečakáme nič — no, vedzte — neraz lžú i tí, čo zákon robia, a pravda zaznaná zas volá s šibeníc! A vedzte — veríme, že neminie ho kára, kto práva na život, jak svedčí, nešetrí, keď zmocnie pravica, čo okná pootvára, a dusnú palotu vzduch čerstvý vyvetrí!! 12./VII. 1918.