ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Či vidíš, syn môj, dúhu farieb našich, jak vánkom hrá, jak voľným vánkom hrá, čo tiahne zemou z diaľav od mora, ním ženú lode z krajov zlatoklasých?? A chápeš slov troch rozvlnených polí? to prvé — úbel pravdy našej hlása, to druhé — nebies báň, čo odcláňa sa a klenie ponad rodné hory-doly, a tretie? krvi našej žhavý zápal, čo volí trpieť — mrieť — oj, vďačne volí, lež pohaniť viac fárb tých nedovolí… Nechápeš? pravda, kdeže bys’ i chápal! vo svete tvojom neznať ešte pút — no, pozri — azda porozumieš taju, prečo z chvíľ túto nesmieš zabudnúť, hľaď! oči moje ohňom plápolajú… čuj! na tie farby množstvá prisahajú, a nikde bodák nekmitne sa, jak popod okná neraz — blýskavý — len radosť bije krýdly o nebesá… Ó, pobozkaj lem tejto zástavy! máš začo, syn môj, ona značí, že ducha tvojho podvod nezmrzačí, ty porastieš sťa jabloň ztepilá, a nemrskne ti hanu zved — ni svodca pre nesprznené meno tvojho otca, a vývrheľom nik ťa nespraví pre reč, v nej mať ťa modliť učila. Ó, pobozkaj lem tejto zástavy — na znak, žes’ jej — ach, jej a celý, celý, a kvietiš hroby tých, čo za ňu mreli, ich pamiatka v nás jakživ neskoná… zľúb — jak by bola rukou predrahou, čo ťažkým mlatom padla na vrahov — víťaznou rukou baťka — Wilsona… zľúb — a vedz, bozk ten tvojou prísahou!!! 16./IX. 1918.