ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

… Nik! sám sa ubieram, zvuk krokov na dláždení, len moje kroky sú: som pútnik opozdený, zpod Tatier prichodím i s chválou, lež i s mukou v tíš skvostnej svätyne, v skrýš prevelikých duchov, tmy hľadia do okien, len kahan v ruke bliká, preds’ isto kráčam dnes, hoc i bez kostolníka, zvuk krokov zapadá kams’ v prázdno lodných vnútier, až stanem… oltár! a u nôh spí Martin Luther, tu veniec položím a dumám — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — V duši zbolí, či všetek rmut svoj sniesť, čo krája srdce v poly, či vyliať žaloby, keď štyristo liet klope, že kraj môj halí noc, noc hustá na Europe, i zemi celej — oh!? Tak váham — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — kahan bliká, jas vrhnúc na kameň, jas mdlý z rúk učeníka, a mizne hrob i chrám — hľa, kláštor vanie chladom, v ňom cella… mladý mních, jak predpísané rádom, sa modlí, križuje, ba mučí, týra pôsty, až dušu ukojí hlas: Otec omilostí! a tvár sa zaskveje — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Ja zrúc to — neodolám: — Ó, neteš, neteš sa, hľaď — sveta hriešnym zvôľam ciest neľzä zasekať! Tys’ okúsil slasť mieru, a svet? jak skutky ver’ tak zneužil i vieru: na milosť pamätá, lež nie na tvoje trudy… oh, beda! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Hradný chrám… pred bránou množstvo ľudí sa sháňa… professor už chýrny v mníchu chudom — hľa, výtky pribíja, tie výtky proti — bludom, a trnú zvedavci, kým on sa vzdiali skromne, jak kto sa odhodlal — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Či na to svet dnes spomnie?! Oj, spomnie — kde by nie! však, majstre, čujže kázne, čuj — piesne, modlitby — však, mocne znejú, rázne, v nich rod tvoj s inými i Boha v zájmy priaha, ha, chápeš? zrumenou i cirkev tvoja drahá: tu mätie litera — tam podlé ľudské ciele, blud na blud… lásky niet a mravy zdivočelé, ten starý nepriateľ sa hýbe v chcení jaršom, kým hymn tvoj nádherný sa bitevným stal maršom, a Písmo? číta sa — no, oči neotvára — oh, beda!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Dvorana! Mních stane pred cisára na zraky tisícom a vierou posilnený len jedno môže riecť, vo svätom presvedčení na Boha spoľahnúc v tej súre — viac na nikom, už nedbá, ak ho i vyhlásia heretikom, jak Husa — upália! veď jeho vec tá istá, ku nebu vzhliadne, jak keď duša v boj sa chystá na smrť a na život — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Ja, zrúc to, zvolám v žase: Poď, majstre, nechaj snem a vystúp v časy naše, si veľmi potrebný, hľaď vôkol, hneď s’ na čistom, jak mnohý i z tvojich sa vodí s Antikristom, a mnohý svlieka šat a mnohý svätuškári, tu zas kýs’ Herostrat pre pletku seje sváry, vznet tvoj už zhasína a pravdu vyznať? kto by?? veď treba pozor dať, či mocných nenazlobí… oh, beda!!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Luther, poď!!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Ach, unikáš?! Hrob! na ňom sa veľké meno skvie tým mojím slabým plamom… nik!… v chráme sám som, sám, či lepšie — s trpkou mukou… ó, kto mi uľahčí?? — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Jas zrinie zpod oblukov, a lustre zjagajúc — hľa, kúpu stĺpy, steny i erby stáleté… do korán otvorený vchod… hrnú veriaci, viac bedač — však i králi, hej, hrnú bez konca, len keby miesta mali, priestory zaplnia, chrám slávnostný spev schveje, čím? vďakou? — hrdosťou za veľkolepé deje! kňaz vkročí pred oltár, kde umučenie Pána, dva hroby u nôh zrieť — len kvet a palma samá, sem padá pohľadov z tých skvostných, plných vnútier, sem práve — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Cítiš ich? vstaň, ó — vstaň, prevrav, Luther, jak s’ niekdy horlieval — i dneská zahrm v slove, rec, čo ťa viedlo v boj, čo hnietlo ku obnove, a tým, čo oslavou hrob venčia za ten výkon, zjav — ó, zjav, žes’ bol tiež len skromným služebníkom tamtoho na kríži, a nič viac! povedz svetu, nech slepci nevdojak ťa s Pánom nepopletú, vstaň, Luther, hymn tvoj znie, len vlnot prainakším, ó, vystúp, vzrástol hriech, dnes kázať — kárať načim, a slabých posmeliť a spiacich vzbudiť trudom, a znova pribiť vzkaz na dvere proti bludom, a znova zastať tam, kde čujú všetky stavy s tým: Ináč nemôžem, nech kto chce, čo chce spraví! vstaň, Luther, vstaň — oh, vstaň!!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — No, márné moje vzlyky, ač v hrobe hrdina, však — kameň priveliký. Jas! lustre lejú jas, kým v očiach mojich mrká… hah, cítim: tkla sa ma kás’ tajná — chladná ruka? a čujem vravu, hoc vrie organ, zvučí chorál: — Si kňazom, úkol tvoj! nač si ma z mŕtvych volal? káž v pravde!!… Zmĺkne spev… Vrav!!!… Kolená sa trasú… Tíš! Rád by zakričať — no, nepopadám hlasu, a rád by vyložiť verš ktorejs’ kapitoly — no, nikde biblie… čos’ myseľ pokomolí, ba údom neviem hnúť, jak kamenel by — zrejme — cit dusnej úzkosti hruď do základov prejme… — Mriem?? Pot ma zalieva — oh!!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Prezriem — ani zniku po všetkom… v lenoške si sedím pri stolíku a oči pretieram a nechcem veriť čare, že som to doma — tu, na tichej našej fare. 31./X. 1917.