SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Preberže sa, preber!

Kedyže už, kedy svitne v duši tvojej, milovaný rode? kedyže sa zažnú oči bezvýrazné, a ty zmudrieš z kázne, dnešnej prísnej kázne, že nič nevysníva, hoc kto koľko sníva v lieni o pohode. Skromné role tvoje prielohom ti ležia, a ty sám zas v tôni. Už ti jedno, keď si celý neduživý? a či skladáš nádej v kiesi veľké divy?? Hej, strom, pod ním hovieš, ovoc nesľubuje, len pred slnkom cloní! Kde sú včely, čo by sbieraly med v sade, spevné vtáčky kde sú? Úly tvoje — prázdne! ak i počuť hláska, ducha nezobudí, viac len teší, laská, o tebe sa vraví, ale z mĺkvych rtov nik nezačuje hlesu. Preberže sa, preber — milovaný rode, pretri už raz driemky, starý svet sa rúca, nový svet sa stavia, a kto žiť chce — ten i dôjde k tomu práva, ale lieň kde v duši — tam, vedz, márnym i jas zlatej svobodienky!! 2./VII. 1917.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama