SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ó, márny život

V tíš hladiny, kam vrhla noc hviezd za hrsť — rad topoľov tak dumno zrak svoj norí, kto hudie v nich, chce duši mojej zahúsť?? Hoj, chápem ja tie tajné príhovory o kráse žitia, komu ono praje, lež — Bože, koľkých bije, koľkých morí! Ktos’ vládze? — ženie besne na turnaje pre lesk hviezd, ktoré Noc nám na zem vrhla, a beda slabému — hej, prebeda je! Len čo sa rvú, len čo sa večne prhlia?! tých pár hviezd z diali ak i — ale zblízka niet iskier v nich, niet žeravosti uhlia, to mihotavé svetlá trasoviska! Hej, topole — však? hlúpa to hra — hlúpa, veď jas hviezd pravých vo výšach sa blýska! Ta pohľady už jakživ nevystúpia? ó, márny život!… Rušeň z tmy sa derie… dym… žiar a hrmot, až tie hory zupia a chvíľa — zmiera všetko v diaľnom šere!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama