SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V Temných Smrečinách

Ach, kto by myslel!?… Úboč zžltlá, schradlá, a hľadia bralá, divé strminy v lesk siných hlbín ako do zrkadla. Je velebne… Hvizd! k nemu pričiní i ozvena pár… Hvizd! a ticho znova, len van, čo zčerí povrch hladiny. Kôz nevidieť… kde výbeh polostrova, tu pohovieme… Chcú, nuž čítať mám, lež cítim sám, jak fádné moje slová. Kde krása Tatier privráva sa — tam čo poet? Zmĺknem. — Neho, bájna neho! hľa, hviezdy tančia po vlnkách až k nám, a z diali hučia vody Vajanského… V tom pleso stieni — oblak? čísi hnev?? je desné… Bože, uchovaj nás zlého!! O chvíľu stančia hviezdy jak i driev… Čas! lúčime sa… ukojení? že či! — Hó, do videnia!! pozdrav srozumev zvrie „koniec sveta“ v sladkej našej reči.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama