ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Národe úbohých, zo zeme sĺz a múk vychádzajúci! zo zeme, v ktorej si pre iných mozoľne kamene lámal ku stavbe nádhernej svätyne, klenba jej jakživ sa neozve velebou tvojeho žalmu… Vidím ťa hlboko v doline pustej, kde iba Smrť dleje, úbočia — akoby chmúrnymi stenami ozrutnej krypty, na ktorej nebadať okienka… ó, ja ťa vidím a z úprimnej lásky dnes na teba volám: — Nezúfaj, že rev ľví stánkami ochvieva za desnej noci, a že svit vstáva tak hrozivo v čiernych a krvavých zorách, deň po deň mnohí sa nevrátia s lovu… a daromne vychodia oproti strápené ženy! Znám bôľ tvoj, túžby i obavy — veď i mňa kúpali v slzách, ale viem: púšťou sa musí raz prebrodiť každučký národ, aby si zaslúžil života, a zem snov svojich, čo oplýva bohate mliekom a medom. Preto ty — nezúfaj! nech sa ti spevci len nespustia viery, kňazia nech ducha ti vybrúsia čistunko v drahokam pravý, vodcom nech Ten, kto dnes z mŕtvych vstal, a ty sa posbieraš z mdloby a vyjdeš i z doliny pustej… Ó, jak by s tebou rád! lebo už vidím kraj, vidím ho jasne od Galad až do Dan, kde máš ty mozoľne kamene lámať ku stavbe nádhernej svätyne, klenba jej ozve sa mohutne velebou tvojeho žalmu!! 11./IV. 1916.