SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Damoklov meč

Nač upomínať naň? — visí na srsti tenkej, jak voľakedysi, keď padnúc — srazil bol prorockú hlavu do misy, striebornej misy… — Hej, krásna Salome, tvoj tanec neprestal pred oči lakomé po celé stáletia, ani dnes, vysýpať mámivé vňady, a iste neprestal ani vztek Herodiady, čo cítia večných právd obranci… — Ó, krásna Salome, netanči, netanči! A jednak smejú sa kúzelné oči, kým závoj na závoj líha, jak telo sa shýbne a nôžka si do taktu kročí… a jednak hrôza hruď jíma, ak pravdu vilný smev zvládze a silný mok starého vína… a jednak srdce sa verí, že niekdy zastane krutá mať zlomene nad žiaľom svedenej dcéry, pre ňu mrú večných právd obranci… — Ó, krásna Salome, netanči! netanči!! rec matke — načo len zohaviť nádherné života hody?? i tak — keď skonáva prorok — aj nový sa rodí, jak popri odťatom konári svieži puk na strome, ó, krásna Salome!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Nač upomínať naň? — visí na srsti tenkej, jak voľakedysi, však mocný rek zlomiac ho zakope raz v zem s črepami striebornej misy!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama