SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tým, čo nás nechápu

Ach, vieme, zaraz sme tiež milí, drahí, vzácni, len zriecť sa všetkého, čo Pánboh dal i nám, čo ztažka zachoval nám otcov život prácny, a o čo trnúci dnes zrieme k výšinám. My vieme! ale to, čo iným — nám tiež sväté, sme ľudia, ľudským je smev náš a ľudským rmut, a túhy vedú nás, kam všetci pospiechate, bo márne, srdce z pŕs len neľzä vytrhnúť. A preto škoda slov i sladučkých i divých, viac nič nás nesvedie, nič — v siete bludných ciest, my rovno ideme tou púťou spravedlivých, čo vedia za svoj cieľ i najťažší kríž niesť. Sĺz? kto sa bojí sĺz? rán? kto sa dneska ľaká, keď hriadky radostí tak biedne zdlávené: my navykli sme už — i za útrapy vďaka, v nich vzrast náš istý — až i z mŕtvych vstaneme!! 23./II. 1918.