ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na zemi stojí a k oblohe svetlej sa vzpína — vkladajúc vešťby v tak sýté oleje, zázračné ceruzokresby, ošustlé od hora strieborným svitom, i nôti si, ťahave vykrúca pritom, hlas jej sa rozlieha fujarou po stíchlych grúňoch, a čiara kresliac a maľuje nad hlavou u nôh — tajomná Umelkyňa… Jej zrak sa cez slzy usmieva zažitou tuchou, jak srdcia uchvátia vrývavé zárezy vypuklých vrchov, za ne sa blankyt až oblukom šinie, jak dojme úhľadná ves, čo sa stíni topoly pozlátenými, jak lúky skosené, sožaté polia, bežiace stúhami, štrknaté, hlinné, kde kopú svalnaté ruky a strakaté statky sa tmolia po šedom strnisku, po medziach planúcich tŕnim a šípy, s parobci, ktorí si rozmarne načnú časť kde-čiu, a trieliac na oheň sypunké zemiaky pečú, a zdravie z tvári im kypí… Jej zrak sa smeje — fárb kúzlom, kde vody sa penia, a dumá jedlina brezami popodopiata, s nich pŕchne listie, sťa razené z čistého zlata záhadou veľkého mrenia do cesty nám, hľadiacim s údivom v šír a diaľ, ku výšinám, a zťažka lúštiacim vešťby vložené v oleje, načrtlé v ceruzokresby, sršiace tekúcim jasom i zhusteným šerom… — Kto pôjde o rok z nás nádherným atelierom tajomnej Umelkyne??