ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Vy, hory vysoké, údolia rozkypených vôd, bijúcich s hukotom svobodných v balvany, až sa to pení… hej, hory, hlboké údolia, pevné dnes, po hroznom zemetrasení, vyrastlé ostrovom na mori, jeho dnom brázdily sopečné sily, ste krásné v paprskoch rosného rána, však ešte ste nezvíťazily… Hnev sebcov zdolaných čujem rvať z diali a šept ich šemotiť zblízka, je v divých nábehoch vĺn, čo ženú sa na braliská, je v nežnom vánku, čo v temných hájoch sa kryje a plíži podludne — zamilovaný do miest a dedín a svádza a mámi i topole zemianskych parkov i sedliackych okien rozvité pelargonie. A čujem (bár by som nečul!), jak srdcia bláznivo tlčú, a vidím (bár by som nevidel!) jak hriech, ten vštepený do krvi, zakladá na tisíc hodvábnych osídiel, kým v očiach zažihá jedinkú túhu — divokú vlčiu… a badám (bár by som nebadal!), ako sa s zástojom zásady ľahunko menia, a že — hoc strhané putá — duše preds’ nedošly veľkého osvobodenia. A preto volám k vám, hory vysoké, údolia rozkypených vôd, nesúcich obživu spáleným lúkam a vyschnutým poliam, čo skvú sa v paprskoch rosného rána, s ním rodí sa novučký život, kým vlaha stápä soľ — korienky podteká — ó, volám: musíte splodiť i pravého človeka, so zrakom jasným a s dušou, v nej sebca hlas naveky znemie, a s mysľou, ktorá vie pochopiť zvesť tú, že nieto hriechu, čo minul by prísneho trestu — človeka železnej vôle a vysokých vzletov, hodného svobodnej zeme, čo kuzla nenajde v stojatých močiaroch, porastlých klátivým šiašim… — Hej, hory, údolia, až potom vrelo vás pozdravím, ak roky raz dovolia zajasať za sviatku pod svetlou oblohou nad skvelým víťazstvom vaším!!! 30./III. 1919.