SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na smutných poliach

Hmlistými diaľami zašlých liet volaný túlam sa veľmi rád poliami, smutnými poliami, kde tým, čo pravdu si nad život cenia, stavali kríže — ó, stavali otroci voľným — most vysvobodenia. A keď sa duch môj i ukoná, zajdem v park — príšerne chýrny park — krutého Nerona za tmavej noci, kým pochodne v blku, a ten, čo umiera, biednemu vrahovi k smiereniu podáva horiacu ruku. Ó, tak si pohoviem v húšti myrt, tajomných pínií, na sochy pohanstva hľadiac i na rekov, ktorí mrú, víťaziac nad nimi posvätnou silou a odvekou… A jak sa vraciam — z hmlistých diaľ zašlých liet v prítomnosť ku všedným prácam, v ťažký boj bolesťou vlastných bied volaný, nemôžem nehlásať poliami, rodnými poliami, na modly pohanské hľadiac, že padnú, ale prv musí sa ktosi z nás v obeť dať očistiac v sebe i v nás krv tak poddajne zradnú! 14./II. 1918.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama