SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Z kraja ubolených

Ak ruže zakvitnú tu mráz ich spáli v noc tvrdú, bezcitnú, keď hrá hviezd kmit — ak spev i zajasá vo viere stály, hrom zemou zotriasa a zhubné vetrisko zas počne vyť… Kraj náš už taký je, i žreca sklame kde smevom ľalie, kde šumom briez — a neraz u hrobu si spomíname, zrúc búrku súdobú: To srdce veliké by puklo dnes! A neraz smutno ver’ — oj, trúchlo k plaču stáť u zamknutých dvier, kde tŕň a hlôh — však zas sa odotmí, hoc vrany kráču, akí sme samotní… my vieme, cítime, že s nami Boh. Ak ruže zakvitnú, tu mráz ich spáli — no, jednu, nezbytnú preds’ nechá — preds’… to viera v samých nás — v hruď ako v svaly, v čom ešte ani raz sa národ nesklamal ó, vedz — ach, vedz! 22./II. 1918.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama