ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

… Svah nížiaci sa v roveň nedohľadnú, kam šíra rieka valom odteká, komíny dielní, od nich krovy čadnú, fárb pestrá smes a hrany, kruhy, čiary, z nich pnie sa Dóm, čo zlatom v slnku žiari, a nad tým bašty… zrutný štvorhran stien, v nich pochovaná sláva stáveká… Tak zriem ťa, mesto, keď si zastanem na výbežku, kde hrozno tvoje zrieva — i zlatých zŕn, i rudých, sladučkých, a slúcham na tlk srdca, na pŕs zdvih, čo mocným rytmom plní priestory — a rozosmiatym, čistým vzduchom schvieva. Zrak môj sa v siete ulíc zaborí, a blúdim zas, sťa študent hebulenký, a kriesia v duši — zbudlé rozpomienky — roj bodrých druhov s „vlajúcimi vlasy a chmúrnym zrakom…“ Na zdar!… „Delia vlasť na trotoári?“ Po nich zšľahá zášť, ni jemné slečny zgániť nelenia si, a vrhnúť: fuj! To bon-ton na korse, kde elegána pohľad zas ťa zmerá, a na nábreží stretnem krakélera, čo zavadiť mi číhal do chôdze, má monokl a líca vysadlé, hlas — britká oceľ — hnevom spupne rinčí, len prehodiť ma ponad zábradlie, v tom — pác! pác!! a — druzg!! krehká kvakuľka nie na mojom, nie, lež na jeho pinči… A jednak ulíc sieť i prituľká, jak blúdim — kuzlom pekných očú baví (v nich láska spí — no, skoro šibne z nich), i výkladmi, zvlášť — kvetín zrosených, tam strýčko a hen dievča od Trnavy, kypiace zdravím… nôžky? pochvala! a sukienka mu sem-ta opála: je ako doma!… V hradnej kazamate zas „národ“ sedí (v kúte veľký preš), a zahalačí z našských, akú chceš, i zareční ti o tom, čo nám sväté, i zazdravká — by raz už bolo z nás, čo bolo niekdy, za slávneho kráľa, keď Bratislava nám a pre nás stála, a nežili sme cudzím na pospas… — Tak! sláva! živio!! Spev, i dospievané a — domov! Smiech, kde ruka prihla si — „… zdar, pánové!“ stráž z tmy sa ohlási, kto vráti pozdrav, kto len zahmká, a polnoc bije na Michalskej bráne… Oj, privinie i chyžka tichunká, v nej smelé plány, vybájené sníčky, i trpké trudy, viera klátiaca, i prvej lásky pohľad romantický, a v bočnej — dobrá, starká domáca, čo budúcnosť mi predpovedá krásnu, keď roztrhané verše vymetá: „— Hľa, Goethe!“ (Bože!) Až jej oči žasnú, že krútim hlavou… a keď so sveta by nedbal — čaká roztvorená náruč zelene vonnej, milých promenád, šum rieky, na jej povrchu si hrá lúč, i rumeň zôr, keď sype hojne vniad na zaľúbencov, čo sa brehom vodia, šept stromov vršky mrkom stíchlymi, kde pozdravia ma moje hodiny, kým na oblohe jasné hviezdy vzchodia, a veľký mesiac má sa rúče k prácam, maľujúc listie tušom na zlato do piesku, po ňom tichunký sa vraciam. Tak zriem ťa, mesto, kúzlom obliato i v minulosti… Dnes? Ach, koľká zmena — keď nanajsmelšia z túh nám vyplnená: si nevestou, čo oblieka sa v kment, a našou s’! celkom, jak sme vŕhali svit rozmarných snov z temna do diali, kde vylupne sa z hmiel náš parlament, a kde stav vhodný na univerzitu… ach, našou s’!! zjasni tvár tak vzdorovitú veď hoc sa ti i nemáme čo líškať — vedz — neprišli sme ako barbari, my láskou chceme srdce tvoje získať, hej, láskou — v ktorej chvíle žitia sladnú, z nej sláva tvoja vo svet zažiari, jak nikdy prv i — v roveň nedohľadnú, kam šíra rieka valom odteká… … Komíny dielní, od nich krovy čadnú, fárb pestrá smes a hrany, kruhy, čiary, z nich pnie sa Dóm, čo zlatom v slnku žiari, a nad tým bašty — zrieť ich z ďaleka pod oblohou, čo dnes tak jasná — smavá… Buď pozdravená, krásna Bratislava!!! 16./I. 1919.