SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Padaj, sniežik!

Ani neopŕchlo listie s orgovánu, a už vyjú vetry nôtu uplakanú; ešte na jabloni zeleň neumiera, a už chumelica tiahne od severa… Padaj, sniežik, padaj, obleč zem v šat nový, ako bys’ len zakryl údy žobrákovi! Údy žobrákovi, lazárovi rany: telo rozorvané — odev dotrhaný! Kto ho rozorval, kto? — smrtonosné delá! Kto ho dotrhal, kto? — junač chrabrá, smelá!! Prečo ťala junač? — lebo rozkázali, prečo rvaly delá?? — čože robiť maly?? Hriešna nehanebnosť nastrojila svadu, teraz rúcajú sa svety na hromadu… Padaj, sniežik, padaj s vysokého neba: mnohí v tvrdom spánku — perín bude treba! Nič sa neokúňaj, čo tam — že to ľudia? odzvonili tým už, viac sa nezobudia! Prikryže ich, prikry — ale ozaj, či vieš? pod svoj biely rubáš čosi neukryješ… a to rudým zrakom vzhliadne na nebesá: oj, tá krv, oj, tá krv iste prebije sa!! 7./X. 1914.