ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blikám sviecou vo tmách, lež i marniem — zháram, lebo darmo budím, lebo darmo káram, lebo darmo volám búrky do hurhaju: zdá sa — piesní mojich ani neslúchajú! márne dvíham nádej deckom na ramená, nezašumí tá krv vodou rozriedená… údy zmeravené, hlavy ani nieto, je to, Bože, národ — je to, je to, je to! miesto verných druhov — kŕdeľ dravých vĺčat, ako nevie vraveť — nevie ani mlčať… prijde ťahať? hybaj, každý v svoju stranu, až mi na tej hlave vlasy dupkom stanú a v tej sirej duši pochybnosť sa budí, či tá istá krv i v mojich žilách prúdi… či som nie len prišom kýms’ na rodnej roli, keď ma to tak súži, keď ma to tak bolí… keď noc nežičí mi sna a deň zas bdenia, že tie nivy naše bez vôle si lenia?! bez vôle a v dobe túhou biednych vriacej, aká nevráti sa nikdy — nikdy viacej! bez vôle, keď vôľa súcim život dáva zamieňajúc krivdy v najsvätejšie práva!! Len ja márne volám — hlas sa neodbíja: Pane večný Bože, vari zmĺknuť i ja?? Nie, hoc ubýva i sviece plamom skorým, verím, svitne — musí a to prv, než — zhorím!! 25./XI. 1917.