SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sme sami…

Nás zriekli sa všetcia, im obete nosíme v potu i v slzách i v krvi — nestiahnúc brvy, keď dvoje hrozných rúk cestom hruď valká i mrví, pre čiesi sady, kde sladko dlieť v tôni a vyčkať života na bozky — pre čiesi kvetnice, nádherné kiosky, pre vzácnym ovocím ovislé stromy, pre kuzlo lesov, kam družina na vrancoch cupká, a roh sa rozlieha — hlaholí strieborná trúbka, psov štekot zapadá v húštine, až zbraň sa na ranu potrhne s pleca… Nás zriekli sa všetcia — oh, zriekli sa všetcia, im ťažké obete nosíme! Sme sami — konečne sami! nemilovaní — no, sľubami nezavádzaní, pred nami cesta, jak nikdy prv, vinie sa určitou čiarou cez polia tŕňa a hlôhu, z nich zívajú hlboké sluje — lež víchor brázdiaci svetom nám do chrbta duje, a my vpred kráčame s dušou až detinsky veriacou, silnou a jarou. 24./VII. 1918.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama