ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svit lampy na stole a ja tak mdlý sa chystám do krajín svetlučkých farieb a zlatistej hmly, ten páper šepce čos’, tíšiac tep slúch… no, lampa horí… zriem jasne jej guľatý kruh, zriem biely, žiariaci, ale už myslím o svetle inom, čo slniečkom vzišlým sa jagá na sinom blankyte, ktorý sa klenie ponad nív diaľky a ponad tak vysoké hory nevšedných krás, lež i žalobných nôt… — Svit lampy? neviem! však jak by ktos’ sťahoval knôt… hľa, ruka (blik-blik-blik) neznáma, hrozná, čo iba vlastný svoj záujem pozná, milosti? (blik-blik-blik) odtiaľ až šťastne to svetlo snížené sliepňajúc — hasne, s ním život zaznaný už i sám od seba skoná. — Hah!! čujem výkrik (svoj!), prezriem — no, nenie to oná, lež rúčka drahá… tú zmrazil môj hlas a oči poľakal: — Chcela som zhasiť… — No, zhas! Blik-blik-blik… lampa, kým duša si húta, či výkrik zarazí ruku, hoc aká je krutá? — Snáď! (blik-blik) — Dobrú noc! a ja tak mdlý sa vznášam v krajiny svetlučkých farieb a zlatistej hmly… 19./II. 1918.