ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do čiernej noci sa vzrušený strnule dívam: — ó, zjav sa, Genij, zjav — s blčiacou pochodňou v hrsti, posvieť v kraj, kde rod môj od vyše tisíc liet mrie a sa krstí, odcloň mi rad miest i dedinku najďalšiu — najtichšiu, — nechže je zrejmé raz, čie rty lžú, moje — či, ktoré v diaľ volajú, jak je tu zlate, zdvihni zrak prísny a poukáž prstom na popretŕhané hate, kade sa na nivy bezbranné valí prúd dravý cudzieho ducha a nenašskej, výbojnej vravy. Ukáž a spýtaj sa: prečo z rôľ premnohá úhorom, kým rúk stá rodných a súcich rúk vytĺka radšej chlieb za morom? Čia je to vina, že chrámy tak spuštené, a krv čias’ za svätej posviacky vyliata ešte vždy žaluje zpod zeme? Čia je to vina, že najlepší, lebo sa úprimným ohlasom vzopreli zvôli — väznení boli?? čia je to vina — oh, čia je to vina, že ľud, ten verný ľud, hoc mu mrú za tú zem macošskú tisíci synia — musí žiť hovädným životom bez svätýň osvety v dvadsiatom století, hájac si zúfale po otcoch zdedenú pamiatku — poslednú — najmilšiu??? Nechže je zrejmé raz, čie rty lžú, keď kraj môj biedny sám bezpočet pretrpkých žalôb v tvár mrští… — ó, zjav sa, Genij, zjav — s blčiacou pochodňou v hrsti… vrhnúc jas od nižín dunajských — po sivý Kriváň…! Do čiernej noci sa vzrušený strnule dívam… 29./XI. 1917.