SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

30. máj 1919

Jak radostne chvejú sa brezy o ráne — bielučkom ráne, rosnými lístočky obsypané, ich ľúba slnce, sťa deti smevavých zrakov — tak veselo ťapuškajúce, v nich závet budúcna väzí… A vôňou dýchajú jedle i bory, z nich mocne vyznieva hukot vĺn, kypiaci — sporý, a sladko švitoria vtáčatá — o tom, čo najväčšmi blaží i najväčšmi morí… Dnes šír-diaľ teplými lúčami obliata, zo zeme navlhlej steblá ženú, a ja mám cestu tak pestrú — a bohate okvietenú… Len keby neznely v úzadí nad brezy, jedle i bory, tie biele končiare, ich rez sa do nebies borí, a pohľad ľadový v dušu mi zavadí — hroziac — ak spevom ich kraje sa nerozšveholia, že snehy sosypú na kvetné záhrady, na vonné lúky i háje i do stebiel ženúce polia!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama