ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahí bratia moji!

Od viacej rokov úfal som sa, že toto moje skromné dielce raz Matica Slovenská — ako mi to v jednom jej valnom shromaždení už i prisľúbené bolo — za hodné uzná k prijatiu a vydaniu, a že Vám, Drahí Bratia moji! touto cestou sdeliť môcť budem výsledok mojích dlhých trudovín, jímžto — počnúc od r. 1843 — venoval som značnú čiastku svojích od prác, bojov a starostí svobodných chvíľ. No neprajný osud, alebo — mám-li dieťa pomenovať jeho vlastním menom — divoká zášť zlomyselných renegátov národa oproti všetkému, čo Slovenským sluje; pak netolerantnosť teraz panujúceho plemena; neprestajné denunciácie a huckania Maďarského a Nemeckého časopisectva; a konečne, jednostranné posudzovanie veci zo strany krajinskej vlády, primalo túto k vyneseniu nezpodievaného a voskrz neočakávaného výroku, nímžto smrť dekretovaná bola nad vedecko-literárným spolkom Matice Slovenskej, a súčasným shabaním jej veškerého imania, asi tisícim jej členom skrivodlive odňaté bolo jejich mozolne nadobudnuté vlastníctvo členovstva tohože vedecko-literárneho spolku, obsahujúco v sebe i doživotné, každoročne opätovať sa majúco bezplatné dostávanie Matičných spisov v hodnote 6, poťahmo 3 zl. r. č.

Týmto skrivodlivým vynesením výroku smrti nad naším vedecko-literárným spolkom, a súčasným ľubovoľným ohrožením v každom civilizovanom štáte váženej svätosti majetku: znemožnené bolo i vydanie tohto môjho dielca skrze Maticu Slovenskú, následkom čoho — nechcejúc, aby moje dlhoročnie trudoviny celky zanikly — zaumienil som si, vydať ho na vlastnie útraty, zčiastky žeby teraz žijúci vzdelanci národa aspoň ako tak upozornení boli na nevyrovnané krásy Slovenskej reči a bájeslovia, zčiastky žeby naši budúci vedomci a skúmatelia týchto drahocenných pokladov národa, alebo pokračovať mohli na namáhavej, mnou nastúpenej ceste zpytovania, abo pričinili sa k opraveniu toho, čo som ja snaď chybne poňal, a pričinili sa k napúteniu budúcich zpytateľov na pravú cestu skúmania duševních pokladov Slavian veľnároda.

V tejto podstati a s tymto smerom, prosím Vás, prijať ráčte tento môj spis s takou bratskou vďačnosťou, s akou Vám ho ja venujem; a jestli podarí sa mi ním i len v jednej Slovenskej duši roznietiť vrelú lásku k tymto našim pokladom, k jích skúmaniu a zpytovaniu: za moje dlhé práce hojne odmeneným budem.

V tejto podstati a s týmto smerom, opätne prosím, laskave prijať ráčte tento môj spis, Vy, Drahí Bratia moji, ktorí Ste ma dňa 12. septembra 1866 Vašou vzáctnou dôverou poctili, zvolivše ma ku boku našho nesmrtelného biskupa Štefana Moyzesa, a na miesto našho nezapomenutelného biskupa Karola Kuzmányho — jimžto budiž večná sláva a blahá pamäť! — za prvého podpredsedu Matice Slovenskej.

Desať rokov uplynulo od tedy; Vy sami najlepšie znať ráčite, zdáliž a v akej miere zodpovedal som ja po čas môjho deväťročnieho úradovania Vašej, vtedy vo mne zloženej dôvere; no akokoľvek rôzné byť môžu Vaše úsudky o mojom úradovaní pri spolku našej Matice, istý som jednoho, a to je, že Vy, Drahí Bratia moji, za zlomyselnú lož a hnusné osočovania považujete všetky tie drzé nápady, ktoré za Judášský groš najatí a všelijako uplatení nízko i vysoko postavení oplani bez cti a charakteru, behom tohto a minulého roku činili na česť a dobré meno Matičného úradníctva; áno, istý som toho, že viete, že tí Vami volení, a nadrečeným spôsobom počas trvania vražobného proti Matici namereného útoku perfidne stíhaní úradníci, menovite čo týče sa čistoty rúk, nikdy nehodnými nestali sa Vašej vzáctnej dôvery; a istý som toho, že veríte, že ktokoľvek na svete by roku 1874/5 stál bol na čele Matice Slovenskej: tou najatou zbojníckou luzou bol by musel ztiahnutým byť do bahna pohanenia, bol by musel opľutým byť chrachotinou satanskej zlosti, bol by musel biľagovaným byť skutkami bezčestia a oplanstva: aby — keď pre nenasytného molocha ubíjania Slovenského života, dozreje ovocie ubitia našho jediného literárneho spolku — aspoň ako tak plausibilným svetu predstaviť sa mohlo toto jeho Herodesovské usmrtenie.

Toto je môj náhľad o smutných osudoch našho jediného literárného, najvyšším riešením Jeho Cis. a Ap. Kr. Veličestva od 21. aug. 1862 ku vzdelávaniu Slovenského ľudu najmilostivejšie povoleného, vysokým pak nariadením pána kr. Uh. ministrapredsedy Kolomana Tisza od 12. novembra 1875 č. 4873 zrušeného ústavu, s ktorým zrušením súčasne shabaný bol i veškerý, bez muzeálnych sbierok 95.867 zl. 87 kr. obnášajúci majetok spolku; no popri tomto mojom náhľade, je mojim pevným presvedčením i to, že nadrečené zatvorenie a zrušenie našho literárného spolku, a skrivodlivé shabanie veškerého majetku Matice Slovenskej zo strany kr. Uhorskej vlády, stať sa mohlo jedine na základe zčiastky nepravých, zčiastky pak jednostranných informácií, nimiž zlomyselným neprajníkom tohože spolku podarilo sa mystifikovať Uhorskú vládu.

Že spomenuté informácie nepravé boly, to dokazuje nielen obsah vysokého ministerského nariadenia od 12. novembra 1875 č. 4873, lež dokazuje to i obsah tej reči, ktorú pán ministerpredseda Koloman Tisza, následkom Miletičovej interpellácie, v tejto záležitosti dňa 15. decembra 1875 povedať ráčil vo vysokej snemovni vyslancov; a že otazné informácie jednostranné boly, to dokazuje tá okolnosť, že dotyčne obžalôb, nimiž Matica Slovenská obviňovaná bola, ani predsedníctvo, ani výbor, ani úradníctvo spolku, ba ani len jedna jediná duša z domnelých vinníkov nikdy vypočutá a na zodpovednosť ťahaná nebola, tak, že zatvorenie a zrušenie Matice Slovenskej stalo sa mimoriadným spôsobom, bez riadného vyšetrovania.

Toto moje tvrdenie dokazujem nasledujúcimi dôvodami:

A. Vysoké ministerské nariadenie od 12. novembra 1875 č. 4873 hovorí, že zatvorenie Matice Slovenskej stalo sa z nasledujúcich príčin:

1. poneváč Matica Slovenská svojmu v 1 § stanov vytknutému cieľu pestovania Slovenskej literatúry a krásnych umení, ako sa to z jej zápisníc valných a výborových shromaždení, z jej veškerých ňou vydaných spisov a z jej účtov preukázalo, vôbec nezodpovedala, ba ani len zbížiť sa tomuto svojmu cieľu nevynasnažovala sa.

Toto obviňovanie naskrze nestojí, a zakladať sa môže jedine na nepravej informácii človeka alebo zlomyselného, fakta zúmyselne prekrucujúceho, abo do veci naskrze nezasväteného, ktorý tie zápisnice valných shromaždení a výborových zasadnutí nikdy nečítal; poneváč v tychže zápisnicach a poťahmo i v účtoch, sú až veľmi dostatočné dôkazy toho, že Matica Slovenská i literatúra i krásné umenia dľa najlepšej možnosti a svojim financiálnym silám primerane pestovala. A síce:

a) dotyčne spisby vôbec, mám česť uctive pripomenúť, že Matica Slovenská vydala desať dvojsväzkových ročníkov „Letopisu,“ v nichžto nachodia sa znamenité články z tych najrozličnejších odborov ľudskej vedy;

b) pestovala i poeziu; to svedčí vydanie „Zrínského pamätníka,“ vydanie výtečného drammata „Úklad a matka,“ zakúpenie práva vydávania všetkých básní Andreja Sládkoviča, zadováženie si práva vydania básní Jána Kráľa a Karola Kuzmányho; ďalej svedčí to vypisovanie odmien za dramatické práce a faktické udelovanie vypísaných odmien i akcesitov;

c) pestovala i hudbu; vydala znamenité dielo „Nauka súhlasu,“ a vo sborníku soberať dala národnie piesne i s nápevami;

d) pestovala i maľbu; veď sequestrujúca komissia len vo dvorane Matičného domu skonfiškovala 17 kusov olejových obrazov, z nichžto asi tretina, hlavne zo zámeru podporovania umelcov, na útraty Matice vyhotoviť sa dala; ba bol prípad i na to, že chudobný, do Itálie cieľom svojho ďalšieho vzdelania isť hodlajúci maliar, J. Temnák, dostal od Matice podporu, bez toho, žeby jej za to nejakú službu abo prácu bol vykonal;

e) pestovala konečne Matica Slovenská i výtvarné umenia; v sequestrovanom jej museume stojá dve práce pochvalne známého Peštianského sochára, Dunajského; medzi sequestrovanými peniazmi nachodí sa 3364 zl. 12 kr. určených výlučne len ku stavaniu pomníkov pre výtečných spisovateľov; medzi konfiškovanými rukopismi nachodí sa výborný pod tlač hotový spis L. Reusov o staviteľstve a t. ď.

Kto nepredpojate uváži všetky okolnosti, v akých pohyboval sa spolok Matice Slovenskej od počiatku svojho založenia, — kto uváži tie ťažkosti, s nimiž zápasiť mu prišlo pri jeho sriaďovaní sa, ktoré teprv roku 1869 po zadovážení si Matičného domu prevedené bolo, kto vie, že Slovenskí vedomci a spisovatelia, roztratení po chatrných mestečkách a dedinkách desiatich stolíc, kde nielen že na porudzí nemajú k štúdiám potrebné bibliothéky, ale dosť často ešte zápasiť jim prichodí i s vyhľadávaním si každodennieho chleba k výžive svojej a k výžive rodiny, — — kto všetko toto zná a nepredpojate uváži: ten zaiste uzná i to, že Matica Slovenská svojmu cieľu pestovania Slovenskej spisby a krásnych umení, behom tých dakoľko rokov, čo už riadne účinkovať mohla (od r. 1869 po r. 1874), dľa vyšeuvedených hodnoverných, poneváč zo zápisníc Matice čerpaných dátok, istotne až veľmi dostatočne zodpovedala.

Medzitym jeho excellencia pán ministerpredseda, ako vôbec v záležitosťach Matice, tak i ohľadom toho stanovami vytknutého cieľu Matice Slovenskej, ráči byť veľmi jednostranne informovaným; v jeho vysokom nariadení uvedený 1 § stanov, neznie totiž tak, ako sa to v tomže vys. nariadení udáva: „Cieľ Matice je pestovanie literatúry a krásnych umení,“ lež znie on takto: „Cieľ Matice je v členoch Slovenského národa mravniu a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; Slovenskú literaturu a krásne umenia pestovať a podporovať, a tym i hmotný dobrobyt Slovenského národa napomáhať a na jeho zvelebení pracovať.“

Z tohto doslovne uvedeného znenia 1 odseku stanov zrejmä vysvitá, že z tych viacej cieľov, ktoré Matica mala, ovšem bol jednym, a síce len na druhom mieste označeným cieľom, i pestovanie spisby a krásnych umení, ale že prvým a tak teda istotne hlavním cieľom Matice, dľa doslovne uvedeného odseku, byť muselo: budenie mravnej a umnej vzdelanosti v členoch Slovenského národa, a napomáhanie jeho dobrobytu a zveľadenia; a tuná smelým čelom v oči pozreť môže každý Matiční člen osočovatelom Matice, lebo v tomto ohľade vykonala Matice Slovenská viac, lež ktorýkoľvek iný, v oveľa prajnejších okolnosťach nežli ona sa nachodiaci spolok podobného smeru; ona vydala totiž „Myšlienky o zahradníctve,“ — vydala „Včelára,“ — vydala „Ovocinára,“ — vydala „Hospodára“; všetko to spisy znamenité a dôkladne sostavené, ktoré vyrovnajú sa podobným spisom ktorejkoľvek literatúry; a v rukopise nachodí sa v Matičnom archíve i viacej, tiež už pod tlač hotových, budenie mravnej a umnej vzdelanosti Slovenského ľudu za cieľ majúcich spisov.

No mravniu a umnú vzdelanosť v Slovenskom ľude budila Matica ešte i tym, že svojich dajednych vedomcov a spisovateľov, dľa svojich ovšem nadmier skromných síl, hmotne podporovala; že mravnieho držania akademickým žiakom, ktorí vykázali sa dobrými školskými svedoctvami udelovala podpory, jíchžto úhrnom udeleno len behom piatich rokov (1863 — 1867) 3920 zl.; mravniu a umnú vzdelanosť budila Matica vo Slovenskom ľude i posledne zavedeným vydávaním prostonárodnej knižnice, z ktorej ale — pre nespodievané pretrhnutie jej činnosti, len pár sväzkov vynsť mohlo.

Úhrnom vydala Matica Slovenská, asi za 10 rokov 42 rozličných menších väčších spisov, z nichžto dajedny boly aj nákladné, a dajedny aj také, ktoré od znalcov nielen v Uhorsku, ale i v zahraničí došly úplnej uznalosti; no a na takúto, a v tak neprajných okolnosťach, aké som pripomenul, vyvinutú literárnú činnosť nemôže sa už len naskrze povedať, že je to nič, ba že je to nie ani len „snaha“ po zblížení sa ku cieľu stanovami vytknutému. Isté je teda, že tento punkt vysokého ministerského výroku, zakladať sa môže jedine na nepravej informácii.

Uvedené vysoké ministerské nariadenie od 12. novembra 1875 č. 4873 ďalej hovorí, že Matica zrušená bola

2. poneváč Matica Slovenská — trebas dľa 2 § stanov, štátné záležitosti zretelne vytvorené boly z kruhu jej pôsobenia, predsa v mene spolku a pod jeho firmou učinkovalo sa záujmoch vlastiprotivnej slovanskej propagandy, čo poburujúcej politickej stránky; jej literárné pôsobenie bolo vraj úplne politickým, a ta namereným, aby sfalšoval sa dejepis vlasti; ba ešte i v samých ňou vydaných knihách rozširované vraj boly protivlastenecké bludné uky.

Na takto všeobecne držanú obvinu je ovšem ťažko odpovedať, a síce tym viac, že pri velikej elasticite pochopov o protivlastenectve a slovanskej propagande, z roka na rok kam diaľ tym širší objem akoby licitando dostáva sa tymto pochopom, — tak, že sú prepiati ľudia, ktorí už i Slovenský šlabikár za protivlastenectvo a Slovenský otčenáš za panslavistickú konšpiráciu vyhlasujú. No akokoľvek by sa komu ľúbilo nadrečené pochopy fixirovať, toľko voždy nezvratne stojí, že vysoká vláda pri všetkych valných shromaždeniach Matice voždy mala svojich komisárov, ktorí vzdor všetkého svojho ochotného a ostražitého bedlenia na protivlastenecké a panslavistické zjavy, takéto nikdy nepobadali a neskúsili; vysoká vláda voždy dostávala verný odpis všetkých zápisníc, ktoré sa krom toho ešte i tlačou uverejňovaly: nasledovne, jestli spozorovala niečo v nich, čoby — dľa jej pochopovania vecí — väčšmej týkalo sa bolo politického, nežli literárného pôsobenia spolku: voždy mala spôsob i moc, prietrž učiniť tomu, a zakázať, čo sa jej nepáčilo. Tak na pr. ako dozvedela sa, že predsedníctvo Matice dňa 8. januára 1875 na deň 20. tohože mesiaca svolalo riadné výborové zasadnutie spolku, a vys. ministerstvo dňa 19. januára 1875 pod č. 251 zakázalo ho, ktorý zákaz — samo sebou rozumie sa — zo strany spolku bez všetkého odporu pasluchnutý bol: celky podobne — jestli asnaď Matici za takúto vinu pokladá sa oboslanie slavnosti Uhorského hrdiny Mikuláša Zrínskeho, alebo slavnosti Českého spisovateľa Jungmana, abo slavnosti otvorenia Fraňo-Jozefovskej university v Záhrabe — dozvedeť sa mohla vysoká vláda o poťahmých, tiež cestou tlače uverejnených uzavretiach výboru, nimiž vysielané boly deputácie ku nadrečeným slavnosťam; jestli pak — dľa svojho náhľadu, videla v tom „protivlastenecké pôsobenie spolku v záujmoch Slovanskej propagandy čo poburúcej politickej stránky“: — mohla to práve tak vopred zakázať, ako zakázala spomenuté vydržiavanie výboru, a spolok by ju istotne i v tomto prípade posluchnul bol nielen bez všetkého odporu, ale i s povinnou oproti vrchnosti úctou. — Výbor Matice Slovenskej, keď vysielal nadzmienené tri deputácie, činil to bona fide, že čo literárny spolok koná len svoju povinnosť, keď zúčasťnuje sa na takýchto verejných, vrchnosťou dovolených, pre literatúru a vedu vôbec velevýznamných slavnosťach; keby Matiční výbor i len tušiť bol mohol, že vysoká vláda šípi v tom protivlasteneckú propagandu: istotne bol by sa zdržal vysielania i takýchto deputácií. A že výbor len bona fide činiť mohol, vysvitá i z toho, že on — menovite dotyčne Zábrabskej slavnosti — jedine nasledoval príklad dajednych popredních krajinských ústavov, ktoré na tejže slavnosti tiež zastúpené boly svojimi vyslanstvami.

Či snaď za poburovačne politické pôsobenie považuje sa pri udavších sa smutných a radostných, Najvyššieho trônu sa týkajúcich priležitosťach Maticou Slovenskou, k svojmu najmilostivejšiemu životodarcovi, slavne panujúcemu Cisárovi a Ap. Kráľovi Fraňovi Jozefovi I, z najhlbšej uprimnosti naších, jasnej dynastii Habsburgov oddaných duší prýštiaco sa osvedčovanie vrúcnej oddanosti a nezlomnej vernosti, akým viacej ráz prihlásila sa Matica Slovenská k svojmu najdobrotivejšiemu Pánovi a Kráľovi?

Či snaď poburovačne politickým pôsobením nazýva sa to, keď Matica Slovenská, zlomyselnými utrhači r. 1872 v č. 319 Pešťanskej „Reformy“ osočovaná, pozdvihne svojho hlasu a s úplnou doverou obráti sa ku kráľ. Uhor. ministerpredsedovi, jeho excellencii pánu Jozefovi Szlávymu, aby Uhorskej konštitucionálnej vláde osvedčila svoju uprimnú oddanosť, svoju vernosť k Uhorskej vlasti, svoju najochotnejšiu poslušnosť zákonov a vrchnosti a tejto zákonných nariadení?

Všetko toto robia v Uhorsku i Maďarské vedecké, literárnie a vzdelávacie spolky; nasledovne my voždy boli tej mienky, že čo dovolené je jim, dovolené je i nám, a bona fide mysleli sme, že nielen sám text, ale ani duch Matičních, panovníkom potvrdených stanov nieje proti tomu. Jestli ale vysoká vláda mala asnaď nejaké excepcie proti tomuto: nie našou, ale jej úlohou bolo vyzvať spolok Matice k premeneniu stanov, na toľko, na koľko by to asnaď od r. 1868 premenené pomery krajiny, a menovite požiadavky terajšej ústavnosti požadovaly.

Na konkretnejšie držanú obvinu, že literárné pôsobenie Matice bolo úplne politickým a menovite na falšovanie vlastenského dejopisu namereným, odpovedám, že to tiež nestojí. Matica literárne nikdy neúčinkovala v záujme tej či onej politiky; Matica Slovenská nikdy nefalšovala dejopis. Dejopisné otázky, ktoré tu i tu pojednávané boly našími historiografmi v Matičných spisoch, sú kritickými, voždy na základe hodnoverných žriedál osnovanými objasňovaniami udalostí, ktoré dialy sa pred tisíci rokami na priestore terajšieho Uhorska; takéto vedecké bádania historikov o drievnych udalosťach ale dovolené sú každému literárnému spolku v celom civilizovanom svete, a žiaden štát nearroguje si infallibilitu a samospatitelnosť vlasteneckej, dľa svojich náhľadov a — snaď len dľa náčasných potrieb — pristrihnutej histórie. Jestli avšak vysoká vláda asnaď i tieto kritické bádania naších historikov považovala za protivlastenecké: voždy mala dostatočného spôsobu jích rozširovanie zákonnou cestou t. j. v tlačovom zákone predpísanými prostriedkami prekaziť.

No tvrdí sa ďalej, že ešte i v tých Maticou vydaných školských knihách boly protivlastenecké bludné uky. Nato odpovedám, že Matica Slovenská — jako to zápisnice a účty dokazujú — všetkého dohromady, vydala len tri školské knihy, a síce: Hattalovú mluvnicu, Čulenovú počtovedu a Černého dvojsväzkovú čítanku; ktorá z tychto troch kníh obsahuje protivlastenecké bludné uky, je veru ťažko uhádnuť, a síce tym viac že Černého čítanku ešte i vys. kr. Uh. námestná rada (a síce jej prvý diel vynesením od 13. novembra 1864 pod č. 90335, a jej druhý diel vynesením od 12. decembra 1865 pod č. 94771) schválila a na kr. Uh. gymnasiach čo učebniu knihu zaviedla, a že do gramatiky a mathesi zapliesť protivlastenecké agitácie je predsa vary len nemožnou vecou. Nasledovne stojí to, že i druhý punkt vysokého ministerského výroku zakladať sa môže jedine na nepravej informácii.

Uvedené vysoké ministerské nariadenie od 15. novembra 1875 č. 4873 ďalej hovorí, že Matica zrušená bola

3. poneváč i majetok spolku, ohľadom na ustanovenia jeho stanov, a menovite na §§ 29. a 32., protipravidelne zavedovaný bol.

Prvý z uvedených odsekov (§ 29.) znie takto:

„Na základinu Slovenskej Matice obetované summy vydať sa nesmejú; ale založiť sa má z nich základina Matice Slovenskej a len úroky základiny a krom toho iné nepravidelné príspevky a z predania kníh a umeleckých výtvorov utržené peniaze upotrebiť sa môžu k zapraveniu bežných výdavkov, krom toho ponecháva sa na výbor v tej prípadnosti, jestli rozmožily by sa nepravidelné príjmy, z týchto jednu čiastku, čas po čase, priraziť ku základine.“

Všetko, čo tento odsek hovorí a nakladá, voždy svedomite a spravne plnilo sa; a to nám zo zápisníc a účtov Matice Slovenskej nikdy nikto nedokáže, žeby behom jedenásťročnieho pôsobenia našho spolku, kapitál Matice narušený bol býval.

Druhý z uvedených odsekov (§ 32.) znie takto: „Kym sa majetok a dôchodky Matice Slovenskej dostatočne nerozmnožia a neustália, sú všetky úrady Matice bezplatné.“

Na toto odpovedám, že veď — krom špeciálne honorovaných prác zapisovateľa — i boly bezplatné, t. j. dokým sa majetok a dôchodky Matice dostatočne nerozmnožily a neustálily; ale keď sa toto stalo, menovite keď Matiční majetok dosiahnul výšku 60.000 zl., pomýšlať sa počalo i na systemizovanie skromne platených dvoch úradníkov, ktorí by svoje intellektuálné sily službám Matice venovali. A systemizovanie týchto platov nariadilo samo valné shromaždenie spolku. Tak v jaseni r. 1866 skrze valné shromaždenie Matice vyvolený bol som ja za podpredsedu Matice, a poneváč žiadano odo mňa, abych zo Skalice prešiel do Martina bývať, za moje podvolenie sa tejto žiadosti, z naloženia tohože valného shromaždenia, vymeral mi výbor paušál ročitých 600 zl., pozdejšie pak svobodný byt v Matičnom dome a paušál ročitých 400 zl.; — podobne, keď r. 1869 zakúpený bol dom Matice Slovenskej, a hodlano museálné sbierky uložiť do tohto domu, zvolený bol pán Fraňo Sasinek za opatrovníka týchto sbierok, s tym, aby súčasne zastával i úrad Matičného tajomníka, za ktoré dva úrady daný mu bol plat ročitých 700 zl.; — pozdejšie, keď matičná základina dosiahla výšku viac lež 70.000 zl., r. 1874, podobne skrz valné shromaždenie vyvolený bol za pokladníka spolku pán Andrej Červenák, ktorému dan honorár ročitých 200 zl.

Nech ktokoľvek porovná tieto platebné výhody a emolumentami podobných úradníkov pri Pešť-Budínskych spolkov, kde len sekretári ročitých 2 — 3000 zl. platu tiahajú — a uznať musí, že tieto platy nadmier skromne vymerané boly, a že nimi — pri tak zveladivšom sa kapitáli spolku — naskrze neprehrešilo sa proti ustanoveniu 32. odseku stanov Matice Slovenskej, tym menej, že uvedené platy povolilo valné shromaždenie, k čomu vo smysle stanov, i úplne oprávnené bolo. Jestli ale vysoká vláda, dľa svojho náhladu, domýšľala sa, že systemizovaním týchto platov, valné shromaždenie Matice predsa asnaď prehrešilo sa proti ustanoveniu nadzmieneného 32. odseku Matičných stanov: nie našou, ale jej úlohou bolo, po obdržaní zápisníc patričných valných shromaždení spolku — ktoré zápisnice voždy riadne predostieraly sa jej — otazné uzavretia zastaviť, dať si jich objasniť, a potom dľa svojho dobrozdania alebo zmeniť, abo celky vyzdvihnúť. No toto nestalo sa nikdy, a preto my voždy považovali otazné uzavretia valného shromaždenia za také, jaké skutočne boly t. j. za riadné, korrektné a zákonné.

Nasledovne stojí to, že i tretí punkt vysokého ministerského výroku od 12. novembra 1875 č. 4873, zakladať sa môže jedine na nepravej informácii.

B. Čo som preukázal ohľadom vysokého ministerského nariadenia od 12. novembra 1875 č. 4873, to isté stojí aj o reči kr. Uh. pána ministrapredsedy, ktorú dňa 15. decembra 1875 v záležitosti zatvorenia Matice Slovenskej predniesol vo vysokej snemovni vyslancov, t. j. i táto zakladá sa na nepravej a jednostrannej informácii.

Tym poriadkom ako v tejže reči prednášané boly obžaloby proti našmu spolku, robiť budem svoje, na pravde a skutočnosti sa zakladajúce poznámky na tieže obviny.

Pán ministerpredseda K. Tisza hovoriť ráčil

1. že vraj „nestojí to, žeby Matica Slovenská až posiaľ bez všetkej výčitky alebo karhania bola účinkovala, poneváč zvečnelý barón Eötvös ešte roku 1868 prinútený bol, z jej vydaní dve učebné knihy, ako protivlastenecké, zo škôl vykázať; roku 1874 však do podobného položenia prišiel terajší minister výučby.“

Pravda je, že následkom premenenia sa politických pomerov krajiny, bývalý minister výučby, barón Jozef Eötvös, zakázal na štátnych gymnásiach čo učebnú knihu užívať, nie síce dve knihy, ale dvojdielovú Černého čítanku, jejžto prvý diel, vys. kr. Uh. námestná rada, svojim vynesením od 13. novembra 1864 pod č. 90335 a druhý diel svojim vynesením od 12. decembra 1865 pod č. 94771 schválila a čo učebnú knihu zaviedla bola na kr. Uh. štátnych gymnásiach; no nepravda je, žeby r. 1874 do podobného položenia prišiel bol terajší pán minister výučby Trefort, lebo krom vyšeuvedenej dvojdielovej čítanky, nikdy žiadna Maticou Slovenskou vydaná kniha zo škôl vykázaná nebola. A o Eötvösovom vyhostení Černého čítanky zo štátnych škôl, Matica nielen že nie pokarhaná, ale ani len uvedomená nebola.

Ďalej tvrdil menovaný pán minister, že vraj

2. „tento spolok takmer od svojho jestvovania nič inšieho nerobil, než že snažil sa slúžiť istému smeru, a síce tomu politickému smeru, ktorý je po celom šírom svete známý ako smer panslávský; v jeho vydaniach nachodia sa tie mnou vyše označené školské príručnie knihy.“

Teda hlavním dôvodom panslavistického pôsobenia našho spolku je: vydanie dvojdielovej Černého čítanky, ktorú kr. Uh. námestná rada — jaka už pripomenuto — r. 1861 schválila, a barón Eötvös o tri roky nato — následkom zmenených krajinských pomerov — zakázal užívať na štátnych gymnásiach, čo učebnú knihu; z čoho nemôže iné nasledovať, ako že alebo i pôsobenie kr. Uh. námestnej rady — ktorá otazné knihy preskúmala a schválila — až do r. 1876 muselo byť panslavistického smeru, abo jeho excellencia, pán ministerpredseda Tisza, i v tejto záležitosti ráči byť veľmi neprave a jednostranne informovaným.

Zatym pripomenul p. minister v tejže svojej snemovej reči, že

3. „ďalej figurujú dejepisné články, ktorých prvé práve tak, ako poslednie nepozostávajú z inšieho, ako z prekrúcanín dejopisu, z predstavovania Maďarského živlu v najhnusnejšej barve a z toho búrenia, aby Slovani, ktorí natoľko prevyšujú Maďarský živel, vysvobodit sa snažili zpopod Maďarského panstva.“

Na tieto obviny krátce a jednoducho odpovedám, že sú nie pravdivé, že sú ony čiročistým poprekrucovaním opravdivého stavu vecí, a síce — ako veriť chcem — na základe nepravej informácie pána ministrapredsedy, poneváč celé „vyšetrovanie“ — jestli to, čo konalo sa v záležitosti obžalôb Matice — vôbec vyšetrovaním pomenovať možno, nedialo sa i s vypočutím nestranných svedkov a nepredpojatých znalcov, ba ani len s vypočutím obviňovanej strany, ale jedine cestou dôverných policajtných výzvedov a prehovorov s jednotlivcami, ktorým hriechom proti vlasti a zradou Maďarského živlu je všetko, čo Slovenské meno nosí. Je to verejným tajomstvom že iba takíto „znalcovia“, t. j. professori Kláštorskej präparandie a členovia Svornostinej redakcie prehliadali Maticou vydané spisy, a že na základe jejich informácie o týchže spisoch, posudzovala vrchnosť pôsobenie Matice Slovenskej; nasledovne i všetko to, čo pán ministerpredseda Tisza o obsahu Matičných spisov povedal, nemôže byť iným, ako výplyvom takejto zlomyselnej, nepravej a jednostrannej informácie.

Ďalej zmieňuje sa jeho excellencia vo svojej snemovej reči

4. že „v auguste 1867, keď ta prišli dvaja Horvatskí cestovatelia, dľa tvrdenia Matičnej zápisnice, privítaní boli ako takí, ktorí prišli k napomoženiu panslávskej agitácie v Uhorsku; tak boli otvoreným naručím prijatí skrze Maticu.“

I tu je opäť nadmier prekrútený opravdivý stav veci. Factum je toto: na počiatku augusta 1867 cestoval z Nitry cez Prievidzu a Turec do svojho rodiska, totiž do Žiliny, Sriemský farár, terajší krajinský vyslanec Ján Tombor, aby tam svoju rodinu navštívil a dajedni svoje rodinné záležitosti pokonal, pojav sebou na túto cestu i svojho priateľa Mateja Marinkoviča, farára v Srieme. Do Martina prišli tíže páni práve v deň, vtedy vydržiavaného valného shromaždenia Matice, a preto zostali tu, menovite Tombor, aby sišiel sa tu so starými známymi a školskými vrstovníky, ktorým od Sriemskych priateľov pozdravy doniesol, a aby spolu i so svojim pútným súdruhom Marinkovičom, osobne prihlásil sa za riadného člena Matice, a tak priležitostne i tento cieľ svojej cesty dosiahnul; čo sa i skutočne stalo, — a preto ovšem oba cestovatelia, čo vnovo prihlásivší sa členovia Matice „s otvoreným naručím“ prijatí boly, ale žeby oni tam uvítaní boli bývali čo „napomáhatelia panslávskej agitácie v Uhorsku“: to je, jednoducho rečeno, nie pravda; to ani v zápisnici nestojí, ani to nikdy nikto nevidel, nepočul, a preto ani dokázať nemôže.

Nato pripomína pán ministerpredseda; že

5. „Roku 1874 pri otvorení Záhrabskej university vyslanstvo Matice tak sa vyslovilo, že „panslávi“ — toto slovo použiť ráčil — Záhrabskú universitu aj za svoju považujú, a vraj „nádejú sa, že aj Uhorským „panslávom“ svitnú lepšie časy, a ďalej vyslovilo, že Uhorskí „panslávi“ nemôžu sa chlúbiť vlastňou vlasťou, poneváč zažívať musia trpké ovocie Maďarskej svobody.“

I toto je len na základe zlomyselnej informácie osnované prekrucovanie opravdivého stavu vecí. Čulenová reč, ktorú v Záhrabe povedal, hneď vtedy vyšla v Nár. Novinách 1864 v č. 126 a — jako všeobecne známo, jednala hlavne o výučbe mládeže v naukosdelnej materinskej reči, ktorá na Záhrabskej universite, samo sebou rozumie sa, len Horvatská, teda Slovanská byť môže. Všetko ostatnie, čo p. ministerpredseda do Čulenových úst položil, spočíva na nepravej informácii, a možno, že i na zamenení „Slovenského“ vyslanstva so „Slovinským“ z Ľublane, jehož rečník dr. Costa, predseda Slovinskej Matice v Ľublani, jako to i v Pražskej „Politik,“ v č. 353 z r. 1875 práve následkom p. ministrovej reči, v dopise zo Záhrabu, od očitého svedka pripomenuté bolo: Horvatskú universitu universitou Slovinského národa pomenoval.

Po tomto voskrz bezzákladnom upodozrievaní, obrátil p. ministerpredseda pozornosť snemovne na Maticou udelované štipendia hovoriac:

7. „Matica hneď na počiatku dosť značnú časť svojho dôchodku obrátila na štipendia; kde opäť ku sprave Matice blízko stojací, nieveľmi zabudli na svoje dietky.“

Na toto, istotne len na základe perfidnej informácie vyslovené upodozrievanie, ktoré s indignaciou odsocujem nielen od seba, ale i od všetkých členov bývalej Matičnej spravy, odpovedám, že ovšem pravda je, že naša Matica mravnieho držania chudobným akademickým žiakom, ktorí vykázali sa dobrými svedoctvami, udelovala štipendia, a síce:

No toto udelovanie štipendií dialo sa na základe 31. § Matičních stanov; a i vysokým ministerským nariadením od 14. decembra 1868 č. 5087 schválené a odobrené bolo. Žeby ale pri udeľovaní týchto podpôr ohľad braný bol býval na dietky pri sprave Matice nachodiacích sa mužov: je bezčestná, proti Matičnému výboru a sprave namerená insinuácia zo strany patričných informantov, je bezočivá lož, je drzé osočovanie, lebo isté je, že synovia abo vnukovia úradníkov a výborníkov Matice — ako to zápisnice svedčia — nikdy žiadnej podpory nedostali, aniž dostať mohli, keď tíže úradníci a výborníci vtedy takých ani nemali.

Ďalej povedal p. ministerpredseda Koloman Tisza, že

8. „Vôbec, dľa listín vyšetrovania 14.000 zl. to činí, čo z útrov Matice, majúcej spolu 70 a niekoľko tisíc zlatých, protistanovne vydalo sa.“

Toto ovšem vynsť mohlo len z takého „vyšetrovania“, jaké v záležitosti obžalôb Matice, policajným spôsobom, tajne prevedené bolo. Ja tvrdím, a som v stave to, čo tvrdím, i z účtov a zápisníc hodnoverne dokázať, že z Matičných peňazí protistanovne nestrovil sa ani len jeden halier, a že jestli by zavedené bolo bývalo riadné súdobné vyšetrovanie, bolo by sa toto factum istotne i skvele dokázalo. Nasledovne i toto tvrdenie p. ministrapredsedy spočívať môže jedine na základe nepravej informácie ošemetných neprajníkov Matice.

Zatym pripomenul ešte p. ministerpredseda, že majetok Matice aj ináče zle zavedovaný bol, lebo vraj

9. „jeho niektorá čiastka je ešte i teraz pre ľahkomyseľné vymiestenie znebezpečenou.“

Nato odpovedám, že požičky voždy povoľoval sám výbor, ktorý zaiste nemôže byť obviňovaný „lahkomyseľnou“ elokáciou Matičných kapitálov, čoho najlepším dôkazom je to, že Matica Slovenská pri svojich výborom takto rozpožičaných peniazoch doteraz ešte nikdy žiadnej škody neutrpela, čo je ináče pri podobných ústavoch a korporáciach takrečeno každodennou smutnou skusenosťou.

Ďalej povedal p. ministerpredseda ešte i nasledujúce slová:

10. „Mlčal som o smluvách (reversoch), ktoré uzavierali s tymi, čo protistanovne dostávali štipendia, a v ktorých zaviazali sa, že v celom živote budú sa vystrýhať od spoludejstvovania s nepriateľmi čili Maďarmi.“

Toto je číročisté, zo zlomyseľnej informácie pochodiaco osočovanie i Matice i patričných štipendistov, z nichžto už početní, hneď po 15. decembri 1875, ktorého dňa p. ministerpredseda tieto slová povedal, verejne vyslovili sa, že sú hotoví prísahou potvrdiť, že je to nie pravda. To isté hotový som i ja kedykoľvek urobiť, a jako bývalý podpredseda Matice, takéto upodozrievanie Matice a jej spravy, s indignaciou odmršťujem.

Konečne — istotne len v prúde svojej ohnivej reči — zapomenul sa p. ministerpredseda, a povedal ešte i nasledujúce slová:

11. „Zakázanie účinkovania Matice, odsúdenie panslávskeho smeru, nebolí ten dvojmillionový ľud, ktorý tam býva: to bolí len tych ľudí, ktorí pre svoje ctižiadostivé, sebecké a špinavé ciele, chcejú zaviesť ten ľud.“

Teda p. Tisza predpokladá u tych, čo na čele Matice stáli, ctižiadostivé, sebecké a špinavé ciele; takéto ľahtikárské — nepoviem že štátníka, ale vôbec ani — muža nedôstojné slová mohly by sa veľmi ľahko opraviť už či jeho bodajzdravu zodpovedajúcim pánbodajom, či pustým spomenutím líhania na peci; — no najprimeranejšou odpoveďou na ne vary bude: mlčanie a — opovrženie, lebo my Slováci máme svoju česť, vážime si ju, nechceme babriť teda ani česť druhého, znajúc, že čo kto nemá, z toho druhému nedá. Jedinou výnimkou z tohto všeobecného pravidla, zdá sa, je p. minister Tisza: — podkládá nám špinavé ciele, bere nám našu česť, a sám je predsa čestný človek.

No príčinou tohto paradoxona zase nemôže byť iné, jako nepravá a jednostranná informácia, jakou dotierave vďačili sa dosiaľ každej vláde zlomyseľní neprajníci Slovenského života.

Dokázal som, a toto moje tvrdenie hotový som i súdobne dokázať, že p. ministerpredseda Koloman Tisza, v záležitosti obžalôb Matice neprave a jednostranne informovaný bol, a tak že i následok tejto informácie, totiž zatvorenie Matice, je skutkom nespravodlivým, tým viac, že úradníci a výbor spolku, teda tí domnelí vinníci, dotyčne početných, proti Matici pozdvihnutých obvín ani vypočutí neboli, a tak náš spolok, nie súdobnou, lež policajnou cestou, bez vypočutia na smrť odsúdený, a jeho členovia bezprávne svojho majetku pozbavení boli.

Odpustite, Drahí Bratia moji, že som z príležitosti venovania Vám tohto mojeho dielca o tejto veci ešte raz obšírnejšie prehovoril; no keď bývalý podpredseda Matice prihováral sa ku bývalým jej členom, čo ho za podpredsedu zvolili, čiby bolo možné bývalo nepripomenúť spôsob utratenia tohože členovstva, a neohradiť seba i Vás proti upodozrievaniam čestných mužov nehodným?

Dobre známé je to už svetu, akého základu boly vôbec všetky tie obžaloby, ktoré ošemetni neprajníci Slovenského ľudu a života kydali na ústav Matice Slovenskej; no vedeli to tí oplani, že u nás možno teraz i takýmito obžalobami cieľa dôjsť, lebo veď mali toho zrejmý príklad na naších troch gymnásiach. Chytili sa teda, s dobrou chuťou a s istým výhľadom na nimi želaný výsledok do satanskej práce podvrátenia Matice, tou istou zbraňou, ktorou proti gymnasiam bojovali, totiž podlými osočovaniami, a jako výsledok ukázal, opäť došli svojho cieľa, lebo jeho excellencia kr. Uh. pán ministerpredseda Koloman Tisza „vzhľadom na povinnovaté zachránenie práv darcov a účastinárov“ za potrebné uznal svojim nariadením od 12. novembra 1875 č. 4873: Slovenskou Maticou menovaný spolok rozpustiť a majetok členov Matice shabať. Prečo avšak tenže pán minister „vzhľadom na povinnovaté zachránenie práv darcov a účastinárov“ úplne ignoruje 35 § stanov, ktorý hovorí že imanie Matice „ani rozdeliť, ani kroz nikoho odcudziť nemožno“ a že na neočakávaný prípad prestatia spolku „účel a spôsob opatrovania tohto imania určí poslednie valné shromaždenie Matice Slovenskej“: to je tuším i zostane nám všetkým velikou záhadkou; lebo chrániť chceť práva darcov, a predsa proti jejich vôli skonfiškovať jim jejich práva, ba pripraviť jich o jích spravodlivý majetok: je pre zdravý ľudský rozum ovšem nadmier nepochopitelný spôsob ochrany.

Nuž ale, bohužial, našim osudom je už tuším vôbec len takáto ochrana, pri nejžto najlepšou potechou je to kresťanské potešovanie sa naších nábožných otcov, že koho Boh miluje, toho navštevuje. Naša nezlomná viera v milosť Božiu, dáva nám duševnej sily k trpelivému znášaniu tých trudných navštívení, ktoré sú teraz našim údelom v ústavnej Uhorskej vlasti, a preto my nezúfame, my veríme v lepšiu budúcnosť svojho národa, jehož rozvoj a zveľatok iste nezastavia ani také údery, jaké namerané boly naň zrušením našich troch gymnásií, pak násilným zatvorením Matice a bezprávným shabaním jej majetku; my vzdor týchto pohrôm s božnou a dobrou mysľou spievami si: „Prijde-li na zmatok česť, hrdlo, statok: nech sebe majú; nič tym nezískajú.“ S Bohom!

V T. S. Martine, dňa 2. marca 1876.

Váš uprimný brat

Viliam Pauliny-Tóth.