ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A teraz znejúc už náhľady naších drievnych otcov o jednom bohu, o živote, o hriechu, smrti a duši človeka, nadpradieme niť naších úvah o ďalšom rozvoji bájeslovia, zosobna vzťahom na boha Odina.

Slnce, ako najjasnejšie a najblahodarnejšie svetlo — dľa môjho presvedčenia, menovalo sa u Hvalskej čeľadi hel (gelo); a považované súc, zprvu možno že len čo symbol, pozdejšie ale iste ako persenifikácia Odinboha, zapríčinilo, že i Odinboh nazývaný bol Helom.

Hel (lat. sol) pochodí od koreňa hly (XVI: 27), vyhynulý jeho peň je hlet (glänzen, glitzern) t. j. jasnotou sa stkveť; odtiaľ i názov pre mravniu stkvelosť človeka slúť, odtiaľ drievne hálva teraz chvála, pak hlava, holý, hladký, hľadeť a j. Z toho istého Hvalského koreňa hly, pošly i Gräcké helios (slnce), hellas (byt slnca, východ), hellen (syn slnca), pak Nemecké hell, Helle, Halle, Held, glatt, hold, Huld, gelb, Gold a t. ď.

Nemožno mi pri tejto príležitosti ešte raz nepripomenúť, ako pridanie duševného prvku (y alebo i) rozhoduje nad prirodzenosťou hmotného prvku, poneváč menovite v prítomnom prípade to nápadne do očú bije pri slovách Halle (nebo) a Hölle (peklo), alebo lat. sol (svrchované teplo) a gelu (ľad, mráz). — Halle totiž a sol pochodia od hly (XVI: 27), Hölle a gelu, glacies od hli (XVI: 28); — a toto nezvratne dokazuje naša zaznávaná a opovrhovaná slavénčina, bez ktorej, ako vidno, nevyzná sa dnes už ani Gräk, ani Latín, ani German vo spravnom zpytovaní svojho jazyka.

H — ako známo — prechodí do z, s, ba i do ž, š, č. (k). Keď hláska h v koreni hly prejde do z dá slovo zelený čo asi toľko značí, že Hel, boh slnka, je pôvodcom zelenosti prírody; prejde-li do s, dá miesto spomenutej vyhynulej, momentánny akt stkvenia vyjadrovavšej formy hleť: durativnú formu slúť t. j. duševne čili mravne sa stkveť. Odtiaľ slovo = stkvenie sa ľudského ducha, sláva = duševnia stkvelosť človeka, ktorým príbuznými sú cudzie: selah, salus, salve, kleion, gloria a j. a naše hlas, sluch a t. ď.

Naše terajšie slovo slnce je síce tiež z toho istého koreňa složené (sel-lônče), ale je pozdejšieho pôvodu. (Viď úsčep 74.)