Zlatý fond > Diela > Slovenské bájeslovie


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Slovenské bájeslovie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov


 

Úsčep 8. Rozdelenie rečí

Koľko toľko vedecky dosiaľ preskúmané reči ľudského plemena, rozpadajú sa dľa jích rozvoju na tri triedy: na koreňové čili jednoslabičné, na agglutinujúce a na flektujúce. Každá reč z počiatku bola len koreňová, časom pak rozvinula sa v agglutinujúcu alebo i vo flektujúcu.

1. Koreňové reči sú: Kytajská, Anamitská, Kambozská, Siamesská, Monomanská, Birmanská a t. ď., v nichžto, keď prednášajú sa živým slovom, čssto len skrze prízvuk rozoznať možno patričný smysel slova, ktorý v písme vyráža sa pridávaním istých, k porozumeniu ešte potrebných koreňov. Tak na pr. ta znací v Kytajčine: veliký, velikým byť, veľatiť sa, velikosť a veľmi; to jednoduché ta napíše sa písmenou, ktorá asi jako naše A vyzerá, ale k označeniu patričného pochopu o velikosti, potrebné je ku písmene A dodať ešte aj iné korene, z nichžto každý dá iný výraz i smysel tomuže pôvodniemu ta. V Anamitskej reči hlavní úkon má prízvuk; na pr. ba ba bâ bá znamená: tri panie (daly) zaucho miláčkovi vladára.

2. Agglutinujúce čili prilepovacie reči ku koreňom predkladajú a prilepujú, ba často i do nich vsúvajú isté partikuly, nimiž vyrážajú sa rozličné pochopy toho istého koreňa. Takéto reči sú: Tatarská, Mongolská, Finnská, Maďarská, Turecká, Iberská, Čerkesská a t. ď. Na pr. v maďarčine szár: znamená cievu, szarv roh, szarvas jeleňa; far značí zadok, fark chvost, farkas: vlka. Po turecky milovať sev, milujúci sev-er; z toho spraví si turčina konjugáciu takto: milujúci ja t. j. ja milujem, milujúci ty t. j. ty miluješ a t. ď., milujúci oni: sev-er-ler. Ostatne je maďarčina dľa môjho náhľadu, tiež dcérou Hvalskej prareči, ktorá ale svoju mať už opustila, keď i Hvalská prareč ešte len agglutinujúcou rečou bola: len že maďarčina nerozvinula sa — po svojom odtrhnutí od Hvalskej čeľade — v reč flektujúcu, ale v agglutinácii zakrnela. Čeľaď, ktorá touto rečou hovorila, iste nepohybovala sa od rieky Oxusa k juhu, leš prejdúc cez Oxus, k severu tiahla, kde potom asnaď i klimatické pomery prispely k zakrnutiu rečí, z tejto čeľade pošlých Čudských plemien. Možno, že podobne bude sa vec mať i s ostatními agglutinujúcimi rečami.

3. Flektujúce reči sú, ktoré koreň slova, až na jeho poslední prvok, tak rôzne pozohybujú, žeby človek teraz už — po mnohých tisícročiach tohto ohybovacieho processu — často i pochyboval, že tak rozličného smyslu slová z jednoho a toho istého koreňa poisť mohly; na pr. myť, more, most, mokrý, mydlo, madidus, mundus, mos (mrav, čistota) a t. ď, alebo viť, voj, venec, závoj, spojiť, spievať, Vajan, vojna, víťaz, viať, vev, vek, svák, (sú-vek), vlietať (volare, vliegen; u nás napredku zahynulo v) vlna, vetor a t. ď.

Flektujúce reči sú, Semitické a tak zvané Indo-Europejské, ktoré tuná Hvalskými menovať budem.

Poznamenať ešte musím, že dľa úsudku mnohých vedomcov, ako vôbec všetko hyne na svete, čo je času podrobené, tak derie sa vraj i reč, menovite, keď ona alebo naskrze žiadnej literatúry nemá, abo keď jej literatúra nevšíma si spravného, od plebejného vyslovovania neodvislého spôsobu písania. I flektujúce reči podrobené sú vraj tomuto osudu, jehožto pôsobenie v Európe dosiaľ vraj najväčšmej na angličtine poznať, poneváč ju literatúra len vtedy ustálila, keď boly na nej už patrné znaky časovej ošumelosti. Ba čo viac, jesú jazykozpytci, ktorí domnievajú sa, že processom zodratia sa, i na najvyššom stupni rozvoju stojacie flektujúce reči, klesnúť môžu do primitivného rozvojového stavu; tak vraj vierepodobne kytajčina, ktorá je teraz už len koreňovou rečou, pred mnoho stotisícami rokov bola vraj flektujúcou rečou; poneváč ale vraj iste za dlhé veky nemala písma, zodratím sa klesla opäť na prvý stupeň rečového rozvoju, t. j. z flektujúcej reči, zodratím, stala sa vraj nemotornou koreňovou rečou.

Ľudom, ktorí neveria v prenesmiernú starobylosť ľudského plemena, zdať sa bude táto hypotéza vedomcov ovšem nadmier vierenepodobnou; a predsa je ona možnou! —

No akokoľvek je, nech si to každý, kto svoju reč miluje a v nej píše, za popredniu národniu povinnosť pokladá, spravne a etymologickým pravidlám primerane písať, aby — nenasledajúc i v písme plebejný spôsob vyslovovania — neprispieval ku draniu sa najsvätejšieho pokladu národa t. j. reči.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.