Slovenské bájeslovie

Dávne a dlhé sú hádky o tom, zdáliž všetky reči sveta povstali z jednej prareči, alebo nie. Možné je jedno i druhé.

Za viacej prarečí, a tak i za viacej Adamov a Év, hovorí veliká rozličnosť jazykov, jak čo do koreňov tak i čo do organismu reči. Pri koreňoch je vraj nápadné, že človek, ktorý predsa i v tej najdrievnejšej dobe, vždy a všade, mal tú istú fyziologickú ústrojnosť orgánov mluvy, tak nadmier rôzne slová utvoril k označovaniu tých istých predmetov sveta a ľudského života; pri ďalšej ústrojnosti jazyka ale je vraj nápadné, že človek, ktorý všade obdarený bol tými istými Božími darmi ducha a jeho sdokonalovania sa, ktorý všade fyziologicky tým istým zrakom hľadel na svet, na krásy jutra a večera a tým istým sluchom načúval šumotu vln, spevu vtáctva, hvizdu víchrov a romoneniu hromov: predsa tak nadmier rôzne organismy jazykov utvoril a ustálil.

Za jednu prareč, a tak — čo je dľa mojej mienky o veľa vierepodobnejšie — i za jednoho Adama a Evu, čo prarodičov veškerého človečenstva, hovorí nesmierne rozdielny klimatický vliv na prirodzenosť človeka, a tak i na všetky, s touto prirodzenosťou úzko súvisiace výtvory jeho ducha; hovorí ďalej istý, ač často nadmier ťažko pozorovateľný styk v koreňoch^[4] alebo v ústrojnosti jazyka (tak na pr. reč Baskov vo Španielsku, čo do ústrojnosti, veľmi podobá sa Amerikánskym rečiam); a hovorí konečne nesmierná starobylosť ľudského plemena, ktorej vraj hlavne pripísať nutno terajšiu velikú rôznosť rečí.

Ohľadom tohto posledne uvedeného dôvodu pripomenem, že pri stavbe plynárne v New-Orleanse, vo štvrtej vrstve, nalezli človečiu lebku, jejžto vek znalci na 57.600 rokov ustanovili. A ešte ani táto lebka nepatrí do rozhodne diluviálnej doby, leš do vekov o veľa pozdejších. Z utonulých ale u brehu Misisipi lesov výtečný znalec dr. Dowler súdi, že poneváč na nektorých miestach odkryto bolo jedenásť vrstiev lesných parezov na sebe ležiacich, ktoré desatero zahynutí a obnovení lesnej vegetácie naznačujú, a poneváč Cypriše v týchto vrstvách sa nachodiace majú 10 stôp v priemeri a 5700 — 6000 letních kruhov, vek každej vrstvy vraj obnášať musí najmenej 14.000 rokov a tak vek jedenásť vrstiev: 158.400 rokov!

A kto vie, koľko sto a stotisícami rokov predtým človek už jestvoval, žil a duševne rozviňoval sa; lebo veď len nedávno v uholných dolach u Wetzinkonu vo Švajcarsku, v Curyšskom kantone, ktoré doly obsahujú takzvané kostkové uhlie, najstaršiu to formáciu kamenného uhlia, našli vraj najstaršie priamé svedoctvo o existencii ľudského pokolenia. Je to jakési pletivo, z prerezaných borových triesok, ktoré sú obalené do kôry z listnatého stromu. Wetzinkonské uhlie patrí do periody medzi oboma ľadovcami v Európe. Je teda týmto nálezom podaný dôkaz, že už vtedy existoval človek. (Viď naše „Nár. Noviny“ 1875 č. 38.)

Behom toľkýchto časov, a pod tak rôznymi vlivami podnebí, aké má naša zem, ovšem nielen možná, ale tuším že i vierepodobná je i terajšia rôznosť jazykov z jednej, pred nesčislne mnoho sto a stotisícami rokov jestvovavšej prareči človeka.