Slovenské bájeslovie

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň , tak ako už hlasovalo 23 čitateľov.

Autor: Viliam Pauliny-Tóth

Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Viera Marková


SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úsčep 36. Ohnočestie

Vynález rozžihania ohňa stal sa zárodkom valnejšieho rozvitku a pokroku. Veľmi vierepodobné je, že naši drievní predkovia umstvo rozžihania ohňa znali už, keď posúvajúc sa z Indie k západu, usadili sa medzi Indukušom a Chvalinským morom. Prví znatelia tohto umstva zaiste požívali medzi svojimi vrstovníky zvláštnej úcty, a preto vierepodobné je, že už vtedy položené boly prvé základy boženíckeho čili kniahského stavu, tym, že rozžihači ohňa považovaní boli za vyššie, bohonadané bytnosti, ktoré tymto spôsobom domôhli sa náčelníctva v jednotlivých plemenách.

Takto vznikla úcta ohňa, čo prameňa svetla a tepla, ktorá niekde spojovala sa so zveročestím, niekde ale toto pomaly aj vytískať počala; a poneváč slnce považované bolo za nebeský oheň, ktorý svetu dáva najvýdatnejšie svetlo a teplo, prírode pak blahonosnú plodivú a rodivú silu: vaľne rozšírila sa úcta slnca u všetkých drievnych plemien, tak, že stopy tohto svetločestia nachodia sa takmer u všetkých pranárodov, v názvoch nimi vzývaného praboha.