Slovenské bájeslovie

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň , tak ako už hlasovalo 23 čitateľov.

Autor: Viliam Pauliny-Tóth

Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Viera Marková

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úsčep 46. Černobožeské názvy Odina

A tu, myslím, dostatočne dokazuje sa spravnosť toho môjho náhľadu, že reč a bájeslovie sú nerozlučne spojené, ba srastené dvojičky jednoho plodu a života; lebo keď zniknul belbožeský koreň di, peň diať, zaiste naraz a súčasne s nim zkrsnúť musel i černobožeský koreň dy, peň dyť, duť, z nehož pošly potom početné, černobožeské vlastnosti Odina označujúce slová a výrazy.

Odin teda jako černoboh menoval sa Dyv, Dyveň, Dyavel, Dyb (Germanské Dieb), Dybeľ, Dyabol, ktorý ako taký dusil (XII: 2) svetlo a teplo slnka, zapríčiňujúc takto noc a zimu; on mrazom dlávil (XVI: 2) blahodajný pre človeka život prírody; on búrkami a víchrami desil (XII: 2) strachom trnúceho hriešného človeka, a často i udávil ho (V: 2) neresťami trápného života.

Keď ako bel-boh bytie dával prírode a človeku, bol bohom (VIII: 5), keď ale ako černoboh bil, bičoval a ubíjal jedno i druhé: bol besom (XII: 6); a podobne, ako vyše spomenuto, keď dial a nadájal v prospech sveta a ľudí, bol Odinom, keď avšak dusil a desil, keď dávil a dlávil, bol stráchaným Dyveňom (Tyfon) čili Dyablom (Teufel).

A jako u všetkych plemien Hvalskej čeľade zachovala sa až do pozdnieho potomstva uctivá pamiatka belbožestva Odina (viď úsčepy 40 — 42): tak udržala sa u početných plemien tejže čeľade i desná rozpomienka na jeho černobožestvo, čo slová Tyfon, Diabolus, Teufel dosť zrejmo dokazujú.

Ako černoboh, čili bes, mal Odin ešte i nasledujúce mená:

a) Dias alebo Ďas (XII: 2) vychudlá to, ľudí desiaca príšera;

b) ako boh slnka (Hel) preobrazený na besa, volal sa Zlot, Zlotec (XXI: 28) a zapríčiňoval víchre, zimu, mrazy;

c) ako boh svetla a ľudí čili Tato, premieňal sa čo černoboh na Tatúcha abo Tantúcha (XXI: 10), ktorý v nočních tmách navštevoval spiacich, a dlávil jich, tryznil a tantušil.

Ostatne tieto tri mená Odinovho černobožestva sú vierepodobne len pozdejšieho pôvodu. (Úsčep 66).

POKRAČOVAŤ NA ĎALŠIU KAPITOLU Úsčep 47. Zárodok viery v nesmrtelnosť človeka