ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z dosial povedaného samo sebou rozumie sa, že i v Slovenskej reči najvážnejší zástoj má duševný (mužský) prvok koreňa, t. j. samohláska i a y, lebo i tu pridruženie tohto vokálu ku hmotnému (ženskému) prvku, rozhoduje nad prirodzenosťou, z tohto koreňa pošlého slova a jeho bezprostredních vetiev čili odrodov; či totiž našim pradedom označovať prišlo ním pochopy vzťahom na človeka prajné (belbožeské) a či neprajné (černobožeské).

Vezmime na pr. hmotný (ženský) prvok b; — polkoreň slova je tu; ale môže z neho ešte voždy byť i boh i bes (čert), dokiaľkoľvek nepridá sa mu duševný (mužský) prvok i alebo y; teprv tohto pridruženie určí prirodzenosť koreňa, vzťahom na človeka, belbožeskú abo černobožeskú. — Pridružme tomuže hmotnému (ženskému) prvku duševný (mužský) prvok i; máme — vzťahom na človeka — černobožeský koreň bi, peň biť, vetvy: boj, bič, bôl, bes, bieda, betiar, blen a t. ď; pridružme mu avšak duševný prvok y: pak máme belbožeský koreň by, peň byť, vetvy: baviť, boh, bača, bán, býk, buk, bylina a j.

Takto má sa vec so všetkymi koreňami našej reči; a zvláštné je i vo slovenčine to, že y a i ustavične premieňajú túto svoju — belbožeskú a černobožeskú — vlastnosť; t. j. nie žeby na pr. y voždy označovalo pochopy, vzťahom na človeka prajné, a naproti tomu i voždy len neprajné: leš ony, pridružené ku hmotným prvkom, ustavične zamieňajú túto svoju úlohu. Nasledovne v dialšom, na týchto hmotných prvkoch osnovanom rozvoji koreňov, nezakladá sa význam, čiže duch na tom, jaká je jeho hmotná stránka, alebo jakú spoluhlásku má v koreni, lež zakladá sa na tom, jaká duša je v tej hmote, čiže jaký je sám duch, alebo jaká samohláska (i či y) pridružená je ku hmotnému prvku koreňa.

Korene našej reči sú na pr.

1. jednoduché

2. složené