Slovenské bájeslovie

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň , tak ako už hlasovalo 23 čitateľov.

Autor: Viliam Pauliny-Tóth

Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Viera Marková

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úsčep 44. Pozdejšie pamiatky jednobožestva

Ostatne o úcte jednoho najvyššieho boha jesú ešte i mnohé pozdejšie svedoctvá; tak na pr. Prokopius Caesareánsky (asi r. 552) píše o Slavénoch a Antoch vo svojom diele „de bello Goth“[15] toto: „Theon men gar hena, ton tés astrapés démiurgion, hapantón kyrion monon auton nomizusin einai.“ Ba už i keď rozmnožil sa počeť bohov, ešte i vtedy bol medzi nimi jeden najvyšší, z nehož všetci ostatní pošli. Tak kňaz Helmold († po 1170) píše o Polabských Slavénoch: Inter multiforma deorum numina — non diffitentur unum deum caeteris imperitantem: illum praepotentem coelestia tantum curare; hos vero, distributis officiis obsequentes, de sangvine ejus processisse, et unum quemque eo praestantiorem, quo proximiorem.[16] Ako vidno, popis to velikej Slavénskej rodiny, prenesený na jej bohov a bôžikov. Medzitym tomuto a takémuto ponímaniu božstva Odina úplne zodpovedajú i naše Slavénské mythologické povesti, ako je na pr. i tá o zlatovlasom[17] starcovi „dedovi vševedovi“.


[15] Lib. III. c. 14.

[16] Helm. Chron. Slavor. I. 84.

[17] Pod zlatými vlasmi, zlatým perím a t. ď. v našich povesťach voždy rozumejú sa papršky slnca. Ded vševed je teda personifikáciou slnca a času. Viď úsčep 39.

POKRAČOVAŤ NA ĎALŠIU KAPITOLU Úsčep 45. Pochopovanie černobožestva