ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aby som dajedny z tuná uvedených momentov vierouky naších drievnych otcov, čo skutočne jestvovavšie ukázal, uvediem aspoň jednu z naších starších národních piesní, ktorá nám to, čo dosiaľ povedané bolo, čiastočne i prakticky objasní. Je to „pieseň siroty“, a znie nasledovne:

Tu sa teda osirotelá deva prihovára ku svojej nebohej matke, a síce najprv ku tej časti jej bývalej zemskej bytnosti, ktorá je „za dvoma (sklennýma) horáma“ t. j. v navi; lebo na prvej sklennej hore je raj, na druhej stan, a teprv za touto druhou horou nasleduje tretia, t. j. hora navy. Prihovára sa teda k duši, o ktorej vie že žije „za dvoma horáma“. Zatým prihovára sa i k hrobu, prosiac ho, aby jej vydal drnejúco telo mamky; nasledovne predpokladá o hrobe a zemi: citelnosť; lebo predpokladá, že ju ten hrob vidí, čuje, rozumie, bo ináč, keby tak nebolo, iste by sa mu neprihovárala. Konečne prihovára sa i k bezdušnému telu, uverivšia, že jej čierná zem vydala už matku, t. j. že mamkín hrob, následkom vrelej prosby osiralej dcéry, je už v takom stave, že ju plačúcu a žalujúcu sa počuť môže v ňom spočívajúca mrtvola mamky. Tejto teda sdeluje svoj veliký bôl a žiaľ nad svojou opustenosťou, ujisťujúc mrtvolu, že keď povstane trochu, a vypočúva jej žaloby, triasť sa bude i tá citom nadaná zem, „na ktorej (spolu) stáť budeme.“ Z tohto zrejme vysvitá istý hrobový život bezdušného tela; poneváč keby neverila sirota, že ju mrtvola matky vidí, čuje; rozumie: iste nežalovala by sa jej tak horko, uprimne, bolestne; ba predpokladá o nej i možnosť povstania, lebo o státí hovorí v množnom počte.

Ba máme piesne i povesti, v níchžto milenka dovoláva sa na vojnu odišlého milenca, ktorý nato v noci na koni prijde pre milenku, čo umrlec, a pojme ju sebou do dialnej krajiny — do hrobu. Takúto krásnu balládu počul spievavať náš znamenitý spisovateľ Št. Hyroš; no bohužiaľ, čo historik nepripisujúc jej zláštnej ceny, nezachoval ju. I Bürger svoju balládu „Lenóru“ napísal dľa povesti, ktorú medzi Slovinským ľudom počul.

A takýchto piesní, jíchžto hlbokého mythologického významu si, pravda, málo kto povšíme, my Slavéni máme veľmi mnoho; lebo nie len to sú mythologické piesne, v ktorých prichodí slovíčko Parom, Beťah, Rarášek a t. ď., — ba z týchto často mnohé, krom toho jediného, i to už kresťansky chápaného slovíčka, ani zbla mythologie neobsahujú, — ale i tie, a síce hlavne tie, v ktorých nie hľadane, lež prostoducho, a predsa nadmier verne zrkadlí sa bájeslovný spôsob hľadenia na svet, prírodu a ľudí, čo nesfalšovaný odblesk ducha naších drievnych otcov.

Tak na pr. i ohľadom toho, v posledňom úsčepe pripomenutého dávania znakov živým skrze mrtvých o jejich osude, jak krásne, jak verne líči túto vieru naších predkov známá pieseň:

Sem patrí aj pieseň o venci, ktorý lúčiaci sa milenec dal milenke, aby ona vedela, čo sa diať bude s milým na vojne: