ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odin teda, dľa tohto, v duchu reči, a tak v duchu a bytnosti národa zakoreneného ponímania jeho dvojnásobnej bytnosti, ako tmiboh dusil a udusil deň: ale tam, kde jeho dusenie už vrchovalo, bol súčasne i zárodok nového dňa (XVIII: 1) a opätného blahonosného dejstvovania a dojstvovania prírody; — Odin ako zimiboh udusil leto a jaseň, doniesol zimu a kruté mrazy: ale tam, kde jeho besnou a desnou, vtedy prevažnou mocou, najväčšmi klesalo zomdleté slnko, totiž dňa 21. decembra, bolo zaroveň i prvotné oživotvorenie dieťatka slnka, bol zárodok dejov nového leta, teda v jednom okamyhu svrchované dusenie a dlávenie, spolu s prvým rodením sa slnka („dies natalis Solis in victi“ u Rimanov); — a Odin, ako divý ďas usmrtil i život človeka,… no naši predkovia, videvše vo smrti dňa a leta, voždy súčasné rodenie sa nového dňa a nového leta, zavčasu uverili, že podobný okamyh smrti človeka, je súčasne i okamyhom jeho zrodenia sa pre nový život, v ktorom kárané duše hriešnikov potulovať sa budú po hrozných lesoch, horách, jamách a búrlivých vlnách, čo desné príšery a potvory; bohumilé avšak duše dobrých ľudí dostanú sa do večne zelených stánkov nebies, v nichžto niet tmy a zimy, ni smädu a hladu, ni choroby a smrti, ale jest v kruhu milej nebohej rodiny, neskalená radosť a večné blahoslavenstvo.

Tak hľa, domnievam sa, duch reči naších drievnych otcov, výtvor to jích najvlastnejšieho bytia a žitia, už za doby prvotného rozvoju jazyka, nevyhnutne stať sa musel zárodkom národnej viery v nesmrtelnosť človeka, viery v odmenu jeho dobrých bohoľubých, a v trest zlých božej vôli sa priečacich skutkov.^[18]

A jedine tejto a takejto viere v nesmrtelnosť človeka pripísať nutno z jednej strany hrdínskosť potomného národa pri hájení si toho, čo jeho vlastnosťou bolo, z druhej strany ale rýchlé zaniknutie zdivelými plemenámi obľúbeného zbojského dobrodruženia, túlania sa po svete a hriešného nešetrenia cudzieho majetku; v tejto viere pripísať nutno skoré obľúbenie si skoto-chovy, mravošľachtiacej orby a hospodárstva; ba i to u našich predkov obvyklé, na prípad umrtia manžela, len z nezvratnej viery vo skoré shľadanie sa, a z horúcej túžby po opätnom spojení sa s nim, pošlé, dobrovoľné upálenie sa, vdovy nad rovom nebohého manžela.