ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povyberal som pre tento prehľad hlavne tie korene, z jíchžto pňov vyrostlé vetvy najväčšmej zasahujú do sústavy nášho bájeslovia, a dokladám k nim ešte nasledujúce objasnenia:

1. Z belbožeského koreňa di pošlo prvé a najdrievnejšie označenie božstva, čo dejcu, dojcu a dajcu dňa (svetla a tepla) a vôbec všetkých dobrých darov prírody; a tento koreň — pravda, že rôzne rozvinutý — nachodíme takmer u všetkých národov, ktoré sú potomkami Hvalskej čeľade; na pr. u Assyranov Mero-Dač (myro čili svetodejca t. j. stvoriteľ), u Hebräov Adon; (to čo bolo stvorené: adumah — zem; adam — človek), u Feničanov Bel-Adon, u Gräkov Den, Din, Difs, Devs, Dzevs, Theos, Athene, u Rímanov Deus, Diana, u Germanov Thiusk, u Skandov Odin, u Slavianov Odin, (Hosp-Odin), Deva, Devana, Dadž, u Egypťanov (v Meroe) Dionys a t. ď.

2. Belbožeskému koreňu di oproti postavený je černobožeský koreň dy k označeniu dávenia, dlávenia a dusenia života, z nehož pošly názvy Dyv, dyaveľ, (diabolus, Teufel), dyveň (Tyfon), ďas, drak a j.

3. Z belbožeského koreňa hy pošlé dajedny slová v našej reči už takmer celky vyhynuly a niektoré z nich udržaly sa už len vo složených slovách, na pr. hasa čili hosa a hana čili hona (živište, dom, vlasť), pak hospa (živnosť) ako samostatné slová vyhynuly; nachodia sa avšak ešte podnes vo složených slovách: hasa-čert (Hausteufel), hospo-odin (živnosťo-dejca a dajca), hospo-dar a j. Z koreňa hy pošlo i Nemecké Haus a Hasa (Hansa), pak Maďarské haza a hon, Latinské hospes, haeres a t. ď. Koreň hy, prechodiaci do zy, sy a žy, vôbec zahrňuje v sebe početné pochopy sijania (svetla a tepla), sýtenia a žitia.

4. Belbožeskému koreňu hy oproti postavený je černobožeský koreň hi, k označeniu pochopov, životu, sýteniu, svetlu a teplu neprajných (Latinské hostis, hasta, Nemecké Hund, Maďarské jég a j. pošly z tohože koreňa). Sem patrí i naše hasnúť.

5. Z belbožeského koreňa by pošly vyhynuté slová bohba (Gottheit) a bohyšte (Götzen-stätte), z nichžto vierepodobne časom povstaly terajšie baba a bašta.^[5] I slovo bájan u nás už vyhynulo; za drievnych časov znamenalo ono bájo-pevca t. j. oslavovateľa božských dejov; pozdejšie pevca, ktorý ospevoval i deje a skutky slavných ľudí a bohatýrov. Byst toľko čo fuitus; bystu prabohu sveta — u byvšieho praboha sveta.

6. Belbožeskému koreňu by oproti postavený je černobožeský koreň bi, z nehož pošly vetvy: bes, bič, bieda a t. ď. Tak ako od bitia pošlo slovo blesk, podobne od bitia(prania), vzťahom na plátno, pošlo slovo biely a od tohto bľadý.

7. Belbožeský koreň li, peň liať, musel mať za drievnych časov u Hvalskej čeľade význam, obzvlášte na plodivosť sa vzťahujúci, čo mnohé, z neho pošlé, plodivosti sa týkajúce slová zrejmo dokazujú. Ba ešte i Rímania ctili bohyňu pôrodu Ilithyu,^[6] ktorú Gräci nazývali Eileithyou, državše ju za dcéru bohyne Júno.^[7] Zdá sa mi, že ako zo složeného slova po-lada povstalo plod, tak i zo složeného slova po-lepa povstal vyhynulý už teraz výraz plep čili pleb, s nimžto asnaď totožným bude Latinské plebs, Nemecké Pöbel. Olieniť drievne bezpochyby toľko znamenalo, čo isté s povinnosťami spojené práva synovstva udeliť; naproti tomu polieniť — tieže práva odňať; z nehož možno že pošly i pozdejšie slová plieniť a planý. Z koreňa li pošly ľúbiť (lieben), ľud (Leute), leto (Lenz), sletilý (alt) a t. ď. a z neho pošly aj složené slová so-ľ, s-lina, s-lza a j.

8. Od černobožeského koreňa ly pošlo luh a les, bydlište to — menovite za drievnych časov — nesčislných dravých a lstivých zverov; preto bol les, menovite ale hora — les to na vrchoch — drievnym Slavianom miestom hrúzy, v ktorom, dľa jích vierouky, desný pekelný oheň horieval. Slovo lech, možno, že pôvodne lovca, a len pozdejšie majiteľa lesov znamenalo. Od slova luh (lyhoť, lucus, liget) pochodí polužiť t. j. luh vyhubiť, vyklčovať, čili, z luhu pole alebo poluh pripraviť; odtiaľ pluh, tak ako od poles: ples. Lupeň, Lupáň asi toľko, čo Kriveň, Kriváň, totiž označenie miesta alebo i personifikácia severu^[8] a vôbec krivditeľa, lúpiteľa. Nasledovne vrchom, ktoré z tychto koreňov (ly a kry pošlé názvy majú, tieto jích názvy udeliť mohol jedine ľud u jích južného podnožia obydlený; tak na pr. Zvolenskému Kriváňu toto meno udeliť mohli len obyvatelia jeho Novohradskej strany, a preto je vierepodobné, že tohože vrchu Novohradské podnožie prv obydlené bolo nežli Zvolenské. To isté platí aj o iných Kriváňoch, Lupáňoch, a j. Z Hvalského koreňa ly pošlo i Maďarské lopni.

9. Belbožeský koreňty peň tyť (mohutneť) predpokladá nielen telesnú velikosť, hrubosť a silu, ale menovite i animálnu teplotu, tak ako jemu oproti postavený černobožeský koreň ti istý stupeň chladnoty. Náčelník rodiny, ako najstarší, zaiste riadne bol i telesne najmohutnejším a preto od koreňa ty dostal názov o-t (vid úsčep 21 lit. a) diminutiv otec).^[9] Slovo otolec (patriarcha) je už len v niektorých vidiekoch Slovenska známé (okolo Brezna), kde sa k označeniu smirčieho sudcu (Friedensrichter) užíva; preto otylo (Atila) môže byť nielen vlastním menom, ale i — a čo je dľa môjho zdania vierepodobnejšie — označením hodnosti vladára, a tak príbuzným Maďar. slovu atya, otec. (To isté platí aj o mene jeho brata Buda, Vuda, Voda t. j. voje-voda). I tu teda opäť jeden nový dôkaz toho, že reč Hunnov, ktorá vraj veľmi príbuznou bola maďarčine, je tiež jednou, v agglutinácii zakrnelou dcérou Hvalskej čeľade. — Tista je tiež zriedkave užívané slovo; značí kotnú suku. Tetiež toľko čo strýko (na Vrbovcach).

10. Z černobožeského koreňa ti pošlé topiť sa, oproti postavené je pochopu z belbožeského koreňa ty pošlému topiť heitzen. — Sem patria i Maďarské it, ital, itce, tó a j.

11. Belbožeský peň niť patrí u nás tiež už medzi vyhynulé slová; no žije on ešte v durativnej forme nietiť, pak vo složených roznietiť, roznecovať a j. Medzi zriedka užívané slová patria: ňanivá (prsníky žien), ňuňa (lemeš, phallus; okolo Komárna) a niňaj (chlupník; v Liptove značí niňaj vajčúcha — herniacus). Medzi celky vyhynulé patria: nuba (svadba), niana čili oňa (mati), nian (otec); — nyós v gräčtine nevesta;^[10] — nur zem, pôda zeme, čo nietiteľka živnosťodajnej prírody (Nährerin, nutrix) a j. Nuba jestvuje ešte vo složenom za-s-núbiť sa a s-nop; na slovo oňa upomína Maďarské anya; nian (otec) užíva sa ešte na mnohých stranách Slovenska ale (práve tak ako ot) už len v diminutivnej forme nianko, ňanka. (Srovnaj Asyrské Nin a Niniva). Nebohý nieje složene slovo, lež jednoduché adjektivum, pošlé zo slova nebo; totiž nebový čili nebohý, t. j. ten, ktorý je už v nebi; naproti tomu ubohý je složené z u a boh.

12. Černobožeský peň nyť je u Slovákov tiež už nebars užívaným lež vôbec známym je on v durativnej forme naviť, unaviť, čo drievne toľko znamenalo, čo umŕtviť, teraz fatigare, ermüden. Nav (tá nav a nie nava) bola sídliskom duší nebohých, t. j. ktoré po smrti človeka, následkom jeho cnostného a šlechetného života, dostaly sa do neba, záležavšieho zo troch častí: raju, neba (v užšom smysle) a navi, z nichžto každá nachodila sa na osobitnej hore. Na prvej hore bývaly duše narodiť sa majúcich ľudí, pod dozorom priadky (Parky) Roje a jej podriadených Rojeníc; na druhej hore bývaly bohovia a s nimi priadka Zoja čili Hoja (Živa); na tretej bývaly cnostné duše zomrelých pod dozorom priadky Noje čili Nynvy abo Nyoly. — „Isť do navi“ toľko čo zomreť; „poslať voľakoho do navi“: usmrtiť ho.

13. Belbožeský peň riať, značiaci akt plodenia, rodenia a zveľatenia sa, patrí u nás už medzi celky vyhynulé; slovo riť neznamenalo pôvodne len dupu, lež vobec nástroje plodivosti, genitalia. Durativná forma vyhynutého pňa riať, je rodiť. Odtiaľ roj der Schwarm, raj sídlovisko duší narodiť sa majúcich, rád mať, lieben — a j. Srovnaj Latinské oriri, ortus, s nimiž vierepodobne súvisí Rém, Romul, Rím. Konečne zo pňa riať (vetva riasť) pošlo i po-riať čili priať, Praja (Freja), priateľ a j.

14. Belbožeskému pňu riať oprotipostavený je černobožeský peň ryť, odtiaľ u nás málo užívané rov (hrob) a rovadlá (máry). Rus neznačí len vôbec zem, lež značí pole, t. j. zem orytú, obrobenú, k oraniu uspôsobenú. Preto sú slová Rusko a ország z jednoho koreňa pošlé. Rurik toľko čo majiteľ poľností (rus, ruris, rusticus); runa = rytá čiarva (litera).

15. Belbožeský koreň ki tiež už nemá pňa, (vierepodobne znel on kedysi kiať, z nehož pošla potom durativná forma kotiť) — vyjmúc akžeby citlivka „čitt!“, prechodiaca do koj (pokoj) za taký povážovaná bola. Kit, kot, toľko čo ohnište s brlohom, teda živište a plodište; kotč istý druh drievného, vierepodobne dvojkolesového voza, na ktorom kočujúce plemená (teda i Slovania v dobe pastierstva, čili za panovania boha Tura) odvážali svoje k ohnišťu a ku posteli potrebné veci; Skýt = kočovník, nomad; — odtiaľ pozdejšie Skand. Kút toľko čo plodište, brloh; „do kúta prisť" = zľahnúť; kútnica = šestonedielka.

16. Černobožeský koreň ky tiež už nemá pňa kať, no má jeho durativné formy kátať = Česky káceti, katovať = tryzniť. Z tohto koreňa pošly názvy prvej ľudskej zbrane: kyj a kam, kôl a s-kala; pozdejšie i kuša, kosa a j. (Razkosom, toľko čo rôzne).

17. Najbohatšie rozvetvený je belbožeský peň vit, v niektorých priechodoch i pit — piter, pater, Vater; päť, zapäť, pnúť, binden; päť, fünf, odtiaľ potom piaď, päsť, päta, pes (Fuss) a j. — Viet, Vät, toľko čo duch vekovec (ewig) večnevejúci, vševidúci, vševedúci, vševladnúci a preto voždy víťazný. Jeho manželka Vanda (Vaňa, Viena; v povesťach Vanička) kvetúca panna čistoty, cudu a cnosti, čili žena s vencom večného pannenstva. Viet nazýval sa ešte i Vajan-om (Van, Vian; v povesťach Vianko). S Vaňou, Vienou a Vesnou srovnaj Rímanské: Vénus, venustus; — Vesta je složené zo slov Vien a sta (dcéra; od syt) a značí toľko čo deva čistoty, cudu, pannenskosti; preto nevesta — nepanna. Zo pňa vit pošly ešte: bitten, pýtať t. j. v mene boha Víta prosiť; vítať (beglück-) wüntschen t. j. v mene boha Víta pozdraviť; vintčať, vintčovať t. j. v mene boha Víta priať; petere, optare a j.; — pak vedeť, wissen, písať, Wisser, pisár a t. ď.; — ba od viať pochodí nielen vták (srovnaj Egyptské Phath) a vetor, ale i drievné petria a petro terajšie peria a pero (Feder). Z tohože koreňa vi vôbec pošly početné slová, ktorými označuje sa istá, polkruhy tvoriaca oscillácia povetria, vody, bylín a t. ď. na pr. vánok, vetor, vláť, vlna (voda), vlna (vellus), vlietať (fliegen); pak slová s faktormi víťazenia spojené na pr. vôľa, vodiť, veleť, volať, vláda a j.

18. Belbožeskému koreňu vi oproti postavený je černobožeský koreň vy, peň vyť; odtiaľ vaveľ abo vavák strašidlo (der Wauwau), vlk, vada (chyba), vina; sem patrí i Nemecké wüthen a j. — Vlk, čo najpažravejší — a voľakedysi iste najpočetnejší a človeka húfne napadajúci dravec, je veľmi často i personifikáciou zloby, lsti a zimy, a vôbec Jamníka (čerta, plúšte, zimy a mrazu) a preto nazývaný bol vlk i bes-om (srovnaj Nemecké böse, Latinské pejor, pessimus); skrotený pak vlk pomenovaný bol pes-om.

19. Belbožeským koreňom my označované boly predmety vlahy, čo činiteľky rodivosti; odtiaľ mať, mater. Svet, dľa ponímania Hvalskej čeľade, záležal zo troch častí: zeme, vody a neba. Slováci dosiaľ, keď označiť chcejú veľké blaho, hovoria, že „má tri svety“. Dolniu časť sveta predstavovali si naši najdrievnejší otcovia čo velikú mohutnú vodu okeán, (kanúť, okanúť), na ktorej naša zem pláva ako tanier, a preto túto nižniu časť sveta (vodu a zem) nazývali aj myrom (od myť) a tú vodu morom. Na ďalekom, pre človeka nedostihnutelnom konci tohto mora počínalo sa sklepenie, čili klenutina vyšnieho sveta t. j. nebies; nasledovne personifikovaný okeán bol prostredníkom medzi zemou a nebom (Mythra). Slovo myr od myť (more, most a j.), obmydtý: úplne zodpovedá Latinskému mundus (čistý svet), tak ako Nemecké Welt od Welle t. j. tiež vlnou a vlahou obmytý, teda čistý; čistému pak zodpovedá toho samého koreňa Gräcké slovo Kosmos. Mar abo myr, na konci drievnych vlastních mien, neznačí pokoj, lež čistenie, veľatenie, zrost a zdar. (Mír, pokoj, je vetva zo pňa mrieť; lebo kde Morena vykonala svoju úlohu, tam je desný pokoj čili mier). Mavka značí istý druh vodních vtákov; toto slovo počul som od Slovákov v Miške pri Kaloči — Výraz mora a myra upotrebovaný bol drievne aj k označeniu mnohosti a mohutnosti, (podobne ako ešte i podnes u Slovákov „mrak“; vo sv. písme „oblak“ a t. ď.) odtiaľ slová: mille, mnoho, moc, môcť, mohutý (Gräcky megas, Lat. magnus, Nem. mächtig), muž, omuženka (amazonka), mužel (manžel), muželka (manželka), myriada a j.; tak ako od jazera (t. j. tiež od mnoha vody) jazero = tisíc, Maď. ezer; k označeniu, ale istej mnohosti slúžilo slovo mera, akkusativ meru (= 40); od mera pošlo merať (metiri, messen), meriač (času; teraz mesiac, mensis, der Mond) a j. — Bohyňa nižnieho sveta Mať, nazývala sa i Myrnou, totožná s pozdejšou Marnou, bohyňou vlahy, dažďu, rosy. I v arabčine ma vodu značí.

20. Belbožeskému koreňu my oproti postavený je černobožeský koreň mi; peň miať (hubiť) celky vyhynul. Z koreňa mi pošlé vetvy sú mátať, máchať, mátoha, pomatený, metať, mútiť, miasť, miešať, mýliť, moriť a t. ď.