ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Symbolom Odina, ako už známo, bol oheň, symbolom Devy bola voda. Oheň a voda, ako vidomý zjav dvojbožestva, požívaly teraz čím diaľ, tým väčšej úcty, a menovite Deva velikej dôvery u ľudu. A bolo to i prirodzené; lebo trebas slnce obyvateľom Chvalinského pomoria poskytovalo nesčíslné dobré dary, mnohé takéto dary poskytovala jim tam i vlaha a menovite more, nad jehožto plytkými korytami mali ešte i najbezpečnejšie ľudské príbytky (koliby). A keď tu i tu zúrila i Deva dlhými plušťami a peniacimi sa vlnami morskej obory: predsa jej černobožeské zúrenie nebolo tak desným a hrozným, jako zúrenie a romonenie černobožeského Odinovho ohňa, keď bleskami strašil svet, a kárajúc hriešnych ľudí tu i tu zapálil nielen luhy pastierov, ale i príbytok človeka, v okamyhu znivočiv takto mnohoročnie námahy pilných delníkov.

Ľudia tejto doby, považovavše Odina a Devu za Tatu a Matu sveta i ľudí, teda prostredne i za svojich rodičov, práve tak ako deti vôbec, milovali a vysoko ctili Tatu Hosp-odina (dejcu a dajcu živností), ale pritom sa i báli, práve tak ako deti prísneho otca; belbohyňu Matu, možno, že nectili sa rovne vysoko jako Odina, no poneváč skusovali od nej menej prísnosti, mali ku nej zase viac dôvery, ako dietky vôbec viac dôvery mávajú ku mäkodušnej matke, nežli k prísnejšiemu a preto i tvrdšiemu otcovi. A tejto velikej láske a oddanosti, viere a dôvere ľudí ku milenej a milostnej Matke, pripísať načím to, že pri deňne mnohonásobnom vykonávaní nábožností nikdy nezabývali na ňu a na symbol jej čistoty (vodu), a keď si dačo žiadali, žiadali to riadne len od nej, ba ešte i keď sa k Odinbohu obracali so svojimi žiadosťami, zväčša činili to len jej prostredníctvom, tak ako to deti vôbec činievajú, domáhajúc sa orodovania matky u otca. No pri každom prednášaní takéhoto želania, pri každom nábožnom vzdychu k božským rodičom, malo miesto — ako už v úsčepe 58. pripomenuto — porosovanie a oprskovanie, ba pri prednášaní väčších želaní i mytie sa s vodou, ktorého mytia symbolická pamiatka — obzvlášte u plemien Hvalskej čeľade — až podnes udržala sa, nielen vo spôsobe posunkovania t. j. skladania rukú pri príležitosti nábožných vzdychov vôbec, lež u nás Slavénov menovite i v názve samého vzdychania: mydlitby čili modlitby (srovnaj Maďarské: imádni); poneváč iste už vtedy takéto, k božským rodičom vysielané vzdychy, od porosovania a prskania menovaly sa prosbami (praeces, Frage), od mytia ale modlitbami; socha ale, pred ktorou dialo sa toto mytie, a ku ktorej dialy sa prosby, totiž bohyňa čistoty a lásky Mata (Maid, Maidle), menovala sa modlou, ktoré pomenovanie, z tejže príčiny, neskoršie i na sochy iných bohov prenesené bolo.