ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rezkejšie sa rozvíjajúci ľudský duch, čim diaľ tym viac pozorlivosti venoval zjavom prírody, čo zapríčinenosťam božskej moci, a iste pátral časom i po príčinách, prečo dejú sa mnohé veci tak a nie inak, menovite ale, prečo niesú ony v lepšom súzvuku so želaniami a očakávaniami pobožného človeka. Ako to môže byť — dumal človek, — že jeden tak mocný, dobrý a láskavý boh svetla, ako bol Odin, pri všetkych, asnaď už i vtedy, ochotne mu donášaných obetach a prosbach veriaceho ľudu, predsa nebol v stave odstrániť od človeka tie prepočetné a prerozmanité nehody, jimžto na zemi i vode nepretržene vystavený bol jeho biedny život. Medzi takéto nehody počitoval on tmavé noci, kruté zimy a mrazy, pak dlhé plúšte, desné búrky, víchrice, zemetrasenia, povodne, nesčislnú divú zver lesov a vôd, a stá iných nerestí, ktoré ustavične ohrožovaly život, zdravie a pohodlie človeka, a proti ktorým on viesť musel neunavný boj o bytie.

A tu praotcovia Hvalskej čeľade, vedení duchom svojej reči (viď úsčep 10), nepochybne zavčasu prišli k tomu presvedčeniu, že jestvovať musí aj kýsi mohutný protivník dobrého Odina, zlo-dej a zl-otec, pôvodca tmy a zimy, ktorý sháňajúc sa len po škode a krivde človeka, ustavičný boj vede s dobrým božstvom svetla a tepla, plodivosti a rodivosti, lásky a dobroty.

Poneváč ale — ako poukázano (viď úsčepy 40 — 44) uznávali najvyššiu a svrchovanú tvorčiu moc Odina: nechápali, kto by takého zlotcu bol mohol stvoriť a usadiť do čiastočného panstva nad svetom; poneváč neverili, žeby si Odinboh sám stvoril bol takéhoto zúrivého protivníka a ustanovil ho k ničtoženiu svojích vlastních dobrých darov: uverili — k čomu jich duch reči viedol — že Odinboh sám, dobrovoľne uväzuje sa z času na čas v úlohu zlotcu, aby karhal a káral nevďačných ľudí, trestal jejich hriechy, a učil jich s väčšou vďačnosťou prijímať a požívať jeho dobré dary.