ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naša zem, ako už spomenuto, v tej prastarej dobe, zväčša pokrytá, bola močarinámi a nesmiernymi lesami, v ktorých tmolilo sa veliké množstvo všelijakých predpotopných zverov, o jakých už teraz ani nesníva sa obyčajnej ľudskej obrazotvornosti. S tymito opachami prasveta stál človek v ustavičnom boji, nemajúc z prvu inej zbrane, ako kyj a kameň; no majúc miesto driapov, rohov, zubov a pazúrov, ľudský um a dômysel, nimiž — vzdor všetkej nerovnosti boja — predsa často víťazil nad surovou silou ľútych dravcov. Že prvou zbraňou človeka bol len kyj a kameň, to dokazujú, krom zdravého dômyslu a skutočných vedomcami vierohodne opisovaných nálezov, jak povesti tak pozdejšie dejiny sveta; Herakles na pr. kyjom zabil leva, Dávid kameňom Goliáša, Trojánci kamením hádzali po Gräkoch, Rímania mali celé čaty kamo-lúčnikov a t. ď.

A preto prvým, koľko toľko bezpečnejším obydlím človeka, popri spomenutej zbrani, nemohlo byť iné ako strom. Keď chcel človek spať, vyliepal sa na strom a tam medzi konármi, lihoťou stromu krytý, odpočinul si od nepretrženého boja o bytie; ba vierepodobne tam — za príkladom vtákov — dľa najlepšej možnosti trvácne uhniezdil sa i na dlhšiu dobu. Dokym v istom kruhu okolo tohto jeho vozdušného bytoviska trvaly korienky, ovocie, semená, musle a červíčky: dotym neopustil ho človek; bolo-li ale po nich, aj on išiel ďalej, hľadať si nové, živnosť mu poskytujúco bytovisko. Takto vysvetliť sa dá i dlhotrvanlivosť púti dajednoho potomstva prvých ľudí od prameňov Indu ku pobrežiam Chvalinského mora.