ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z tohto vysvitá, že dľa filosofie naších najdrievnejších pradedov, teda dľa jích ponímania, mluvenia a bájenia: je hmota sama v sebe a pre seba mrtvou; ako ju duch obživí, takou je a zostáva.

On je jediný tvoriteľ i pretvoriteľ; on tú istú hmotu pretvorí na dobré i na zlé, pekné i špatné, osožné i škodné, — tak rozmanite a rôzne ju pretvorí, ako len sám chce. Takto hľa tenže duch, t. j. duševný čili mužský prvok koreňa (i a y) utvoril a pretvoril slová prerozmanitého, až rôzneho významu, ba niekedy aj slová takmer vcele rovného zvuku a predsa úplne rozdielneho významu, jako sú na pr. luh (die Lauge) od li, a luh (lucus, les) od ly; nebeská báň od by (byť), a baňa od bi (biť); ráno od ri (riať) a rana od ry (ryť); topiť (kúriť) od ty, topiť sa od ti; hon (pole, zem, živište) od hy (žiť) a hon (lov) od hi (ziať); ľud (die Leute, Volk) od li (liať) a lud (blázon) od ly (láť, lož) a t. ď. Tu príležitostne poznamenávam, že to Maďarské: luddá tenni neznamená „husou spraviť“, ale znamená ludom t. j. bláznom spraviť dakoho. Naše složené slovo ob-lud užíva sa teraz zkrátene: blud, blúdiť, blúdzniť a j.

Ten istý ženský čili hmotný prvok koreňa poskytuje teda Slaviančloveku hmotu jak ku vyjadreniu pochopu zla, tak i ku vyjadreniu pochopu dobra; no a z tohto spôsobu ponímania sveta a ducha už potom samovoľne vyplýva i to, že jedno a to isté božstvo je v našom bájesloví raz belbožestvom, druhý raz černobožestvom t. j. bohom i besom, dľa toho, aký je v jeho hmote duch, čili, že ten istý boh je i bel- i černobohom Slavianskej čeľade, ktorý raz kriesi a život dáva, druhý raz škrtí a dlávi prírodu i človeka.

Ba toho som presvedčenia, že tento duševný prvok(y a i) v reči naších najdrievnejších pradedov, jako bol základom ducha reči, a súčasne i základom jejich prvých bájeslovných pochopov: tak veľmi zavčasu stať sa musel on i zárodkom národnej viery v nesmrtelnosť človeka a viery vo večný život, čo na svojom mieste ešte zovrubnejšie pripomenem. (Úsčep 46).