SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úsčep 61. Raj, stan, nav

Už v 39. úsčepe som pripomenul, že prví ľudia predstavovali si našu zem, čo horami, dolami a vodami posiaty tanier, plávajúci ako zrenička v oku, na večnom nekonečnom okeáne.

Že toto prvotné predstavovanie si podoby sveta udržalo sa potom ešte za mnohé tisícročia, to dokazujú Homér a Hesiod, ktorí tiež takto opisujú podobu sveta.

Z tohto velikánskeho oka morskej obory vystupovala v nezmernej, pre človeka nedostihnutelnej dialke, modrá klenutina nebies, na jejžto ozore tmolili sa miliardy nebeských žiarv, a medzi nimi, čo najmohutnejší a najvyšší panovník — slnce čili Odin. Na nebi boly tri nadmier ligotné — pozdejšie sklenné — vrchy, teda vlastne tri nebesia; na prvom vrchu, na východnej strane nebies bol raj (III: 13), príbytok to dychov Odinových, čili rodiť sa majúcich ľudských duší, ktoré odtiaľ zletovaly dolu na zem, do ľudských tiel, pri rodení sa človeka; — na druhom vrchu nebies: — i horou Meru menovanom — bol boží stan, čili príbytok Odinboha, s ligotavým trônom, na ktorom si on každý deň, na pravé poludnie za okamyh zasadnul; — na treťom vrchu, na západnej strane nebies, bola nav (V: 12), utešený to príbytok dobrých duší, ktoré vylietly z tiel zomierajúcich dobrých ľudí, a v jasnej, večne zelenej navi tešily sa večnému blahoslavenstvu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama